Včerajší deň bol fajn. Barbora s Petrou išli už skoro ráno k moru a ja som mala pred sebou prvý deň, kedy sa môžem spoľahnúť len sa ma na seba. Ale vravela som si, že ak sa náhodou stratím tak , že sa nebudem vedieť nájsť, vezmem si taxík a dám sa zaviezť na nejaké známe miesto, odkiaľ už by som vedela pokračovať aj sama.
Ráno som vstala okolo deviatej a spravila som si pekné ráno: káva, raňajky, žiaden zhon. Do školy som išla peši, keď som bola tak na pol ceste, prešiel okolo autobus. Vodič si už pamätá aj mňa, tak mi zakýval na pozdrav.. jasné, že si nás pamätá, tu asi veľa cudzincov nebýva. Čo cudzincov, ale cudziniek! O minútku na to išlo okolo mňa také smiešne auto, šofér spomalil a posunkovou rečou mi naznačil, že ma zvezie. No nebola som si istá, či je to bezpečné, tak som mu aj ja posunkami naznačila, že nie. A hlavne, už som bola takmer dole.
Slnko pieklo, ľudia mali dáždniky. Ja som sa do takej miery ešte neprispôsobila, aby som si dáždnik proti slnku otvárala. Naštastie cesta do mojej budovy po kampuse je väcšinou krytá takou strieškou, takže sa ide hlavne po tieni. V škole som najprv zašla do centra pre štúdium čínštiny, tam mi povedali, že s mojou otázkou mám smerovať o poschodie vyššie a mám sa pýtať na Alison. Alison je milá, keď som povedala, že som zo Slovenska, hneď vedela, ako sa volám (po čínsky samozrejme) a povedala mi, že moja požiadavka odkladu prijatia na VŠ je ešte v procese riešenia, ale kedže konzulka zo Slovenska jej ohľadom mňa telefonovala, nemal by s tým byť problém. Ja som totiž naraz musela žiadat o prijatie na ročný kurz čínštiny, ale aj o prijatie na master, takže teraz chcem, aby mi na ten master dali odklad, aby som o rok nemusela znova prejsť prijímacím konaním.
Spokojná som šla hľadat internetovú miestnosť. Waw, internet išiel taaaak rýchlo, že som nestíhala :D. Ale naozaj, máme super internetovú miestnosť. Dokonca bola prázdna, no neviem ako to bude cez rok, keď tam už budú hodiny a bude tam chodiť tých veľa veľa študentov čo tento rok prijali.
Po napísaní pár mailov som sa vybrala do mesta. Bolo 12 a ja som sa o 17 mala stretnút s Majkou, Alou a Mišom, tak som chcela ísť blúdiť po meste, aby som už spoznávala Taipei. Chcela som si kúpiť SIMku a zmeniť peniaze, aby som mohla spolubývajúcim vrátiť za nájomné a depozit, čo za mňa zaplatili. Pri vstupnej bráne som stretla mexičana, s ktorým sme sa stretli pri fotení. Tak sme sa pozdravili. Zistili sme, že máme rovnakú cestu do mesta, aj keď mám pocit, že on tú svoju trochu prispôsobil, no ale to je jedno. Myslela som, že sa len zvezieme spolu busom, ale nakoniec sme boli spolu až do pol štvrtej.
On si potreboval nájsť bývanie, tak sme išli do časti mesta, kde chcel hľadat a len tak sme sa prechádzali a hľadali znaky, ktoré znamenajú "na prenájom" a odpisovali sme si telefónne čísla. Potom sa tam snažil volať, no nebol veľmi úspešný.
Keď sme sa z malých uličiek opät vrátili na nejakú veľkú ulicu, otvorili sme si mapu a začali sme hľadať, kde sme. Hneď k nám prišiel chlapec v gumákoch, ktoré boli fialové s ružovými bodkami a mal rifle vytiahnuté tak, aby to bolo vidno :D. Alejandro (mexičan) mu povedal, že hľadá byt a chlapec hneď začal telefonovať neviem kam a povedal mu, že jeho kamoš prenajíma izbu a vymenili si kontakty. Bola to celkom kuriózna situácia. Škoda že ma nenapadlo sa s ním odfotiť, tie gumáky boli fakt smiešne. Keď to videli ďalší ľudia, hneď sa pri nás stavili a začali to riešiť s nami, takže nás tam už stálo asi 7 a všetci riešili, kde budeme bývať. Totiž nejaký komunikačný šum spôsobil, že si mysleli, že si hľadáme ubytovanie spolu. Som zvedavá, či sa mu niekto ozve. Aj keď som aj celkom zvedavá, či sa ešte my dvaja stretneme.
Potom bol Alejandro taký spokojný, že rozhodol, že ideme hľadať spoločnosť, kde som si chcela kúpiť SIMku, tak po tejto dobrej skúsenosti sme sa na ulici niekoho opýtali a oni nás presne nasmerovali do kancelárie siete Chunghwa, kde na informáciách teta nevedela po anglicky, ale hneď mi zavolala inú, ktorá vedela a tá so mnou vybavila celú zmluvu a dala mi kartičku a bola na mňa milá. Takže už mám aj taiwanské číslo.
Alejandro sa už potom ponáhľal, tak sme sa rozlúčili a išiel ďalej. Ja som bola aj rada, lebo do banky som chcela ísť sama.. predsa len som išla meniť veľa penazí a jeho skoro vôbec nepoznám. Šla som do takej dobre vyzerajúcej banky a tam sa na mňa hneď vrhla anglicky hovoriaca teta a celý čas ma sprevádzala a pomáhala mi, vypisovala veci, čo som ja nevedela (svoju adresu napísať ešte neviem). Tu bol vidieť rozdiel, že to bola súkromná banka. Bola som tam o dosť kratšie ako minule, starali sa o mňa, teta so mnou dokonca spoločensky konverzovala, aby mi skrátila čakanie a čo je hlavné, vymenili mi všetky peniaze (minule mi nechceli niektoré bankovky zobrať napriek tomu, že boli nové a neporušené). A ešte mi aj lak na nechtoch pochválila!!!
Vyšla som spokojná, že som vybavila všetko oficiáne, čo som mala a už som sa tešila na stretnutie s babami a Mišom. Neviem ako je to možné, ale napriek tomu, že toto mesto vôbec nepoznám, som si dobre tipla smer, ktorým mám ísť. Rozhodla som sa ísť busom. Prišla som na zastávku (väcšina nápisov je v znakoch...) rozhodnutá, že prídem na to, ktorý bus mám chytiť. Chcela som ísť na Ximen, co už si pamätám, ako sa to píše v znakoch. Na zastávke som si pozrela ako sa tá zastávka volá (vlastne len ako sa píše) našla som to na tých grafoch, ktoré ukazujú cestu busu a snažila som sa nájsť, ktorý bus ide na Ximen, keď som na to prišla, ešte som si chcela overiť, či som naozaj na správnej strane cesty. Zdalo sa mi, že áno. Celý tento proces trval samozrejme dosť dlho a celý čas ma sledoval taký pán. Keď som sa asi tretí krát vrátila k tabuli, aby som si to overila, prihovoril sa mi a povedal, že som na správnej strane, a že bus čo som zvolila ide tam kam chcem, ale že má veľmi dlhé intervaly a že nech idem iným (ten neviem prečo nebol na tabuli napísaný), ten bus aj hned išiel, tak som mu bola celkom vďačná. Zamávala som na bus (treba mu dať znamenie, inak nezastane) a zamávala som aj ujovi.
Na Ximene som si kúpila džús s ananásom, pomarančom, limetkou, mrkvou, ZELEROM A ŠPENÁTOM. Okrem toho zeleru sa to dalo. Dala som si ešte taký malý sendvič.. hihi... ešte aj sendvič bol plnený ryžou, ale bol dobrý. A potom hor sa do metra. Cesta metrom je rýchla a pohodlná a aj celkom jednoduchá na orientáciu.
Ked som prišla na zastávku, kde sme sa dohodli, že sa stretneme, bolo ešte len 16.40, tak som napísala sms, nech sa poponáhľajú. O chvíľu som zbadala jednu "bielu" a myslela som si, že si ako vždy kývneme hlavou na pozdrav, no ona sa ma hneď spýtala, či som slovenka, tak som zistila, že to je Cristina, Majkina a Alina spolubývajúca. Tak sme čakali spolu. Ked prišli, išli sme na market sa najesť. Tento market mal teda veľa stánkov s rôznym divne vyzerajúcim a ešte divnejšie voňajúcim jedlom. Nakoniec sme papali v takom mieste, kde sa dalo aj sedieť, menu bolo v znakoch, ale Cristina po čínsky vie, tak nám vybrala jedlo. Dali sme si viacero vecí a dali sme to do stredu a tak sme jedli... a pili taiwanské pivo. Celkom to ušlo.
Keď chcel íst Mišo na záchod, tak čašnícka povedala svojmu malému asi synovi, nech ho na ten záchod odvedie.. a chlapček ho niekam preč von zaviedol.. bolo to také milé.
Potom sme sa išli pozrieť do nejakého bytu, lebo oni sa rozhodli, že idú preč z intráku na byt, lebo že bývať šiesti na malej izbe sa im naozaj nechce.. no vrátnik nás tam nechcel pustiť. Asi nás bolo na neho príliš veľa (6).
A nakoniec sme si v "7 eleven" (japonská sieť obchodov) kúpili pivo a šli sme k rieke, kde sme ho pili a neúspešne sme hľadali "101" a hovorili o tom, ako to bude nasledujúce tri roky.
Mna ešte čakala cesta domov. Keby som sa v metre raz nepomýlila, tak by som bola doma asi za hodinu, takto mi to trvalo hodinu desať minút, čo je celkom ok, aj keď v špicke to bude asi viac...
