Zobudila som sa a s nádejou som vykukla z okna, či náhodou pred oknom na piatom poschodí nestojí máj. Nestál, samozrejme, ale predsa len čosi sa mi podarilo naplniť.
V škole sme sa neučili, mali sme deň na trénovanie našej talent show. Každá trieda mala pripraviť nejaký program a v piatok, druhého mája sme mali show, kde sme tento program pred všetkými ostatnými prezentovali. Typická taiwanská zábavka.
Po nacvičení našej „tuláckej story“ (nestojí to za reč, bol to trochu trapas) sme s maličkým Claudiom šli domov. Po ceste sme sa rozprávali s mojou bývalou učiteľkou, ktorú mám veeeľmi rada. A tak sme sa jej pýtali, či nie je na Taiwane 1. mája voľno. Vysvetlila nám, že okrem študentov (a teda aj učiteľov) majú tiež voľno. A pýtala sa nás na naše sviatky.
Ja som jej vyrozprávala, ako by u nás každé dievča malo dostať božtek pod rozkvitnutou čerešnou. Ona sa tak zapozerala na Claudia, okolo seba a skríkla: rýchlo, tam je rozkvitnutý strom, rýchlo sa choďte pobozkať. Tak sme sa pod kontrolou mojej učiteľky pobozkali pod ...hm, no čerešna to nebola... ale pod čímsi rozkvitnutým.
A tak zase budem celý rok krásna a „neuschnem“.
Áno, Claudio je naozaj taký maličký,.. :D
