Regióny v Chile sú okrem mien označené aj číslami, donedávna bolo regiónov 13 a boli pekne usporiadané zo severu na juh od 1 po 12 plus región hlavného mesta. Teraz pribudli ešte regióny 14 a 15, no 15tka je úplne na severe a 14 niekde v strede, takže už to usporiadanie nie je až také úhľadné. Toto rozdelenie na regióny bolo zavedené v roku 1974, rok po začatí Pinochetovej vojenskej diktatúry. Isabel Allende vo svojej knihe Moja vymyslená krajina napísala, že vojaci regióny očíslovali, lebo neboli natoľko schopní, aby sa ich mená naučili poporadí. Región Coquimbo je číslo 4, čiže sa nachádza niekde v strede medzi Santiágom a severom Chile. V tomto regióne sa nachádza aj najužšia časť Chile, od mora do Argentíny je v tomto bode len 90 km. Podnebie tohto regiónu je polopúštne. Je to na pohľad vyprahnutá krajina, kde prší len párkrát do roka. Hlavné mesto je La Serena.
Vo štvrtok po práci sme sa šli domov zbaliť a o polnoci sme nastúpili na prepchatej stanici do nečakane pohodlného autobusu, s rozkladacími sedadlami, ktoré sa nazývajú polopostele (semicama). Našťastie mňa pohyb autobusu vždy uspáva a prespala som celú jazdu. Ráno sme ešte po tme vyrazili hľadať náš hostel, kde nás hneď ubytovali a tak sme si mohli ešte chviľu zdriemnúť v posteli predtým ako sme sa vydali do ulíc.
Keď sme sa vybrali von, našli sme si miestečko na raňajky a dali sme si to čo som doteraz všade vídala napísané: paila de huevo. Nikdy som sa neopýtala čo to je. Znelo to tak pekne, záhadne. Nakoniec to boli také úplne obyčajné vajíčka vypražené v malej súkromnej panvičke, ktorá sa volá paila. Čakali sme tak dlho, že sme si mysleli, že čakajú kým sliepka znesie tie vajíčka, no na druhý deň ráno sme sa dozvedeli čo v tom bolo…
Po výdatných raňajkách sme teda nastúpili do miesteho autobusu (ktoré sa tu volajú mikro, nezáležiac na tom akej sú veľkosti) a vydali sme sa do Coquimbo, kde sme chceli stráviť pol dňa. Jazda busom bola skôr výhliadkovou jazdou, pretože mala asi sto obkľúk. Našťastie si nás šofér zobral pod ochranné krídla a po ceste nám vysvetľoval kade ideme, čo práve vidíme, kam sa máme ísť pozrieť atď.
Náš prvý cieľ bol Kríž tretieho tisícročia (Cruz del Tercer Milenio), veľmi ohavný momument postavený na najvyššom bode Coquimba. Je to ale naozaj škaredá betónová stavba, kam sa chodí buď kvôli viere, alebo výhľadu, kvôli stavbe samotnej určite nie. Tento kríž je 83 metrov vysoký a má dve výhliadky, jednu vo výške 20 a druhú vo výške okolo 70 metrov. Táto druhá výhliadka je umiestnená v ramenách kríža a vďaka menším a väčším oknám umožňuje 360° výhľad do okolia. Tento výhľad je naozaj nádherný a stojí za to. My sme mali dokonca také šťastie, že sme zbadali kondora, čo sa asi zatúlal a lietal si len tak okolo kríža. Letel tak blízko od okna, že sme mu videli priamo do “tváre”. Všetci sme boli takí užasnutí, že nikto ani len nepípol a nikto si tento moment ani neodfotil. Kríž je dominatou tohto mestečka, vidno ho takmer z každého kúta, a aj z veľkej diaľky. Práve z diaľky je krajší a dá sa na neho celkom pozerať, lebo nevidno tie škaredé betónové bloky, z ktorých je postavený.
Kríž je postavený na vrchu kopca, ktorý je obostavaný farebnými, malými, zlátanými domčekmi. Podľa Claudia je práve táto časť Coquimba jednou z najchudobnejších častí Chile (túto informáciu som si ale nijako neoverila). Preto aj tieto domčeky sú také zlátaniny, čo kto mal alebo našiel zbúchal dokopy, aby bola strecha nad hlavou. Mne sa tento kopček zdal malebný. Domčeky postavené medzi skalami, stromami a na celkom príkrom svahu. Chcela som zbehnúť dole do prístavu peši. To sa Claudiovi veľmi nepáčilo, ale čo už mal so mnou robiť, keď som si to sama šinula dole uličkami. Nič neobvyklé sa ale nestalo, nikto nás neprepadol, a podľa mňa si nás hlavne nikto ani nevšímal. Možno trochu neobvyklé bolo len to, koľko psích hovienok bolo na ulici (odaz pre Lenisu: tvoja “shit street” je proti tomuto úpne čisté miesto, kde sa z podlahy dá jesť).
Ďalšou zastávkou bol prístav. Ako vždy, keď už som more cítila, rozbehla som sa.. napodiv bola voda pekne priesvitná a čistá. Rozhliadam sa doprava doľava… a tam si pokojne na hladine plávajú nádherné pelikány. Ako by sa nič nedialo! Juuuuj.. a potom kukám ďalej, a tam si len tak posedáva na brehu a vyhrieva sa TULEŇ!!! Teda pardón, po dlhom prieskume na internete som sa dočítala, že to nie je tuleň, ale uškatec. Uškatec mi ale neznie tak pekne ako tuleň, takže budem ignorantsky písať o tuleňoch, aj keď to boli uškatce. Po španielsky majú vznešené meno: lobo marino, čiže morský vlk. No a ten tuleň sa tam len tak vyvaľuje a ja vyvaľujem oči na neho. Zrazu sa spod vody vynorí ďalší tuleň a pochutnáva si na práve ulovenej rybke. O pár sekúnd ďalší a pekne sa spolu vo vode naháňajú. Mohla by som ich pozorovať celý deň.
Ešte stále sme po tých raňajkách neboli hladní, tak sme sa chceli najprv povoziť na katamaráne, to sme ešte netušili, sme sme sa radšej mali naskôr najesť. Kúpili sme si lístok, nasadli na loď a boli sme pripravení vyplávať.. už sme tam sedeli dosť dlho v tej smiešnej plávacej veste a stále nič. Odchod bol o tretej, už bolo štvrť na štyri a stále nič. Kapitán stále nieco akože vtipné blabotal, fotili si nás, no motory boli stále vypnuté. Začínala som byť už aj hladná. O pol štvrtej som už začala byť aj nervózna a začali sme uvažovať o vystúpení z lode. O trištvrte na štyri sme konečne vyrazili.. druhé nezmyselne dlhé čakanie tohto dňa.
Plavba našťastie stála za to, po vyplávaní sme najprv oboplávali prímorskú pevnosť aby sme sa priblížili k tuleniemu ostrovu. A tam sa vyvaľovali nie traja, ale desiatky tuleňov, hrali sa vo vode, slnili sa, bili sa, jedli, ale hlavne si tam hrozne SMRDELI! Tak takýto neopísatelný zápach som už dávno nezažila (naposledy asi na Taiwane v tofu uličke pri stánku so smradľavým tofu). Kapitán ešte povedal pár trápnych vtipov o tom, ako tulene majú 15 tuleníc v háreme a on už 20 rokov trpí pri jeho starej, alebo o tom ako Bolivijčania nemajú more a preto nevedia, ktoré zvieratko je tuleň a plávali sme ďalej. Po chvíli vypli motory loď spomalila, všetci sme kukali čo sa bude diať. Zrazu som zbadala prvú plutvu, potom druhú, trietiu, a o chvíľu ich tam bolo niekoľko, delfíny sa okolo nás premávali, skákali, hrali sa, akoby nič. Kapitána som radšej nepočúvala, aby mi túto chvíľku nepokazil.
Keď sme sa po hodine plavby vrátili do prístavu, bola som taká hladná, že by som aj toho tuleňa zjedla. Tak sme si rýchlo našli peknú reštiku objednali sme si same morské príšery a čakali.. a čakali a čakali.. ešte že tu v Chile majú ten zvyk, že na stôl dajú chlieb a pebre (nadrobno nakrájaná cibuľa, rajčina, čili a čerstvý koriander), inak by som tam od hladu zjedla asi aj stoličku, na ktorej som sedela. Čakali sme opäť pridlho na to, že moje jedlo nepotrebovalo žiadnu tepelnú úpravu, keďže som si objednala mariscal, čiže surové morské príšerky, ani kájať ich nebolo treba. Jediná príprava tohto pokrmu spočíva vo vytlačení citrónu na vrch. Mala som tam krevety, mušle všelijakých tvarov a farieb a všeličo divné čo ani neviem pomenovať. Niektoré názvy sú Picoroco, Locos, Machas, Piure. Trochu som sa bála to zjesť, pretože sa všade píše a všetci tvrdia, že keď cudzinec prvýkrát konzumuje v Chile surové morské plody, tak má tri dni naháňačku. Dokonca majú na to názov: chilenitis, tri dni neskutočných bolestí žalúdka, nechuť k jedlu, no a tá naháňačka. Potom sa stane človek imúnny a ak je odvážny môže pokojne jesť príšerky už bez choroby. Mne sa nič nestalo, myslím si, že je to preto, že sa mi toto v omnoho menšej miere stalo už na Filipínach a tak som už asi imúnna. Našťastie. Claudio jedol vyprážanú rybu.
Keď sme dojedli bolo už celkom neskoro, šli sme ešte na zmrzlinu a vrátili sme sa do La Serena. Tentokrát sme využili colectivo, súkromno-hromadný dopravný prostriedok. Je to taxík s určenou trasou, ktorý čaká kým nastúpia 4 pasažieri a potom ich odvezie na určené miesto (v rámci jeho trasy). Tak sme mu povedali, nech nás zavezie do nejakej barovej štvrti. Tam sme si dali dve caipirinhe po tisíc pesos (v Santiagu okolo 2500-3000 pesos počas happy hour) a spokojní sme šli do hostelu sa pripraviť na druhý deň.
