27.11.
Ráno nám síce budík zazvonil , no vonku pršalo,tak sme ešte zostali spať. Večer sme sa totiž dohodli, že do DuLana SanXianTai pôjdeme iba v prípade, že nebude pršať.A v tom prípade bolo treba vyraziť skoro. Keďže pršalo a my smez toho dažďa už boli poriadne unavení, zostali sme spať. Zobudili sme sa11:10 a ako vždy s veľkými „nestíhačkami“ sme sa obliekali, umývali,balili a o 12:10 nám už opäť volali z recepcie, že by sme maliopustiť hotel.
Na naše veľké prekvapenie a potešenie užnepršalo!!! A tak sme sa predsa len opýtali na autobusy do SanXianTai. Busodchádzal spred hotela a šiel nám o 20 minút. Stihli sme si dať hot-dog a kávu v 7- Eleven. Teta predavačka bola z nás úplne hotová(z toho, že sme cudzinci a vieme čosi povedať po čínsky) a obskakovalanás ako len mohla. Veľa sa s nami rozprávala a snažila sa nám všetkovysvetliť po čínsky a opravovala nás, bola milá. Aj ona, ako všetci sa násspýtala, koľko máme rokov (pre nás je ťažké odhadnúť ich vek a pre nich,naopak, je ťažké odhadnúť náš vek) a či sme kamaráti. Zdá sa, že im nešlodo hlavy, že cestujeme takto sami dvaja. Lebo všetci, s kým sme prišli dokontaktu chceli zistiť, aký máme vzťah. Autobus sme ledva- ledva stihli. Cestaviedla popri mori a bola krásna. Tentokrát sme cestovali po pobreží späť,smerom na sever, lebo sme chceli navštíviť dve zaujímavé miesta na pobreží. Po ceste Claudio zbadal aj smerovku na „Waterrunning up“ (voda tečúca smerom hore), kam sme sa tiež chceli pozrieť.
Okolo 14:00 sme vystúpili v SanXianTai. Vysadilinás na malom rázcestí, kde nič nebolo. Tešili sme sa, že neprší, no aj takstrašne fúkal vietor. Tu sme sa mali ísť pozrieť na ostrov, ktorý je blízkopevniny a s pevninou je spojený mostom. Pofotili sme sa na rázcestía šli sme smerom, ktorým sme si mysleli, že bude ten most. V príručkenás neupozornili, že tam okrem toho mosta nič nie je, ani dedina, ani nič.
Potmolili sme sa s batohmi po pevninea po pláži, fotili sme sa, robili sme videá, lebo bolo treba zachytiť akoveľmi začal fúkať vietor. Fúkalo tak, že chvíľami som sa nevedela aninadýchnuť, fúkalo tak, že foťák som poriadne nevedela udržať, aby som spravilapekné fotky, fúkalo tak, že sme s vetrom naozaj zápasili.
Najprv som si myslela, že nás na ten most kvôlitomu vetru ani nepustia, no žiaden zákaz tam nebol. Rozhodovali sme sa, či sitam necháme batohy, alebo či si ich vezmeme so sebou. Rozhodli sme sa vziať siich a dobre sme urobili, pretože na moste nás aspoň ťahali viack zemi a nemohlo nás teda odfúknuť :).
Most bol úžasný. 8 oblúkov: každý oblúk mal 16schodov hore, plošinka, 16 schodov dole + 2*16 schodov na začiatku mostaa 2*16 schodov na konci mosta. Spolu 320 schodov. Boli sme vlastne akobyna mori v tajfúne. Vetrisko fúkalo, museli sme sa sem-tam pridržiavaťzábradlia, vlny boli obrovské, slaná voda na nás špliechala, nepočuli sme sa,keď sme si čosi chceli povedať. Cesta nám podľa mňa trvala tak 5 až 6 krátdlhšie ako za pekného počasia. Chvíľami som myslela, že už sa tam aninedostaneme, bolo to veľmi namáhavé, no už ani vrátiť sme sa NECHCELIa nevládali.
Na ostrove už až tak nefúkalo, vietor sazachytával o kríky, stromy a skaly, ale stále to bol dosť silnývietor. Celým ostrovom sa vlní ako taká stužka malý, drevený chodníček.V istej chvíli sme si uvedomili, že vďaka tajfúnu sa nikto iný na ostrovneodvážil a boli sme tam sami... sami na opustenom ostrove. Zrazu bolovšetko iné, také dobrodružne- romantické. Zrazu bol ten hnusný vietor príjemný,pretože keby bolo pekne, boli by tam aj iný turisti. A vietor tomu dodávaltakú nehostinnú vzrušujúco- príjemnú atmosféru. Asi na 5 sekúnd smezauvažovali, že by sme tam zostali spať, no potom sme si uvedomili, že nemámejedlo, vodu, je tajfún, stan je len na letné počasie, a že je to až prílišbláznivé a nebezpečné. Ale aspoň sme si pouvažovali aké by to bolo... Tiežsme si zažartovali, že by sme sa tam mohli presťahovať, postaviť si tamchalúpku a žiť v harmónii s prírodou.
Ostrov bol doteraz najkrajší zážitok výletu.Štverali sme sa po skalách, pozorovali sme zvláštne rastliny, fotili sme.Claudia dokonca vietor zrazil na zem a vraj (ja som to nevidela) ho ajpokotúľalo po zemi. Cítili sme sa, akoby sme objavovali niečo, čo ešte nik inýpre nami nevidel. Nedá sa ani opísať aký pocit sme tam mali. Krása.
Po preskúmaní celého ostrova (asi 2 až 3 hodinky)sme si oddýchli v jedinom prístrešku, ktorý tam bol a vydali sme sana cestu spať. Keď sme prešli na druhú stranu, začali sme uvažovať, ako saodtiaľ vlastne dostaneme preč.
Našťastie tam bola taká malá stanica, kde bolistrážcovia parku. Tak sme im vysvetlili, že sme tam prišli autobusom, ale žeteraz sa nemáme ako dostať späť. Tak sa jeden strážnik nad nami zľutovala autom nás zaviezol pár kilometrov do najbližšej dediny, kde bolaautobusová stanica. Bol veľmi milý, ako všetci a tiež sa nás opýtal, čisme kamaráti.
Keď sme vystúpili, zbadali sme autobus a predním dievča, ktoré sme stretli aj v Hualien. Dali sme sa do reči, šla doTaitungu. My sme tiež išli tým istým autobusom, ale naša zastávka bola dedinkaDuLan, kde voda tečie do kopca. V autobuse sme sa rozprávali o našichcestovateľských zážitkoch. Ona cestovala sama.
Keď sme vystúpili v DuLan, bola už tma.Najprv sme šli do obchodu lebo ja som bola neskutočne smädná a tam sme saopýtali na ubytovanie. Videli, že máme stan, tak nám povedali, že kúsok odtiaľje miesto, kde môžeme spať v stane a „nepoužijeme peniaze“ (zadarmo sadoslovne po čínsky povie: nepoužívať peniaze). Šli sme to hľadať. Jediné čo týmsmerom bolo, bola policajná stanica. Claudio sa tam chcel ísť opýtať, no ja somsi nebola istá, či je to dobrý nápad. Ešte chvíľu sme to tam teda obchádzalia pozerali, hľadali... no nakoniec sme sa vrátili na tú stanicua spýtali sme sa. Oni si od nás vypýtali pasy, zapísali si nása odviedli nás na miesto, kde sa dá stanovať, hehehe, stanovali sme hneďvedľa policajnej stanice.. Boli tam také drevené prístrešky, pre prípad dažďa,záchod, umývadlo a sprcha...so studenou vodou...no stále lepšie ako nič.
Postavili sme stan a vybrali sme sa hľadaťčosi pod zub. Potom, ako sme hlavnú ulicu v dedine prešli aj trikráthore-dole, konečne sme sa rozhodli čo zjeme. Vybrali sme si to, čo vyzeralo„najlepšie“ a najmenej to smrdelo... a aj tak to bolo to najhoršie čo smeza celý výlet jedli... nuž malá dedinka.
Voda tečúca hore kopcom je trošku mimo od dediny,a keďže už bola tma, tento zážitok sme sa rozhodli odložiť na nasledujúcideň. Šli sme na prechádzku po dedine a chceli sme zájsť k moru. Šlisme po dlhej ceste, kde sa už aj svetlá skončili, more sme počuli stále bližšiea bližšie... a zrazu sa cesta skončila...len tak bola ako odseknutá,pokračovať sa nedalo... Tak sme sa vrátili. Táto dedina bola ešte typická tým,že všade boli napadané kokosové orechy.
Našli sme ďalšiu cestu...dúfali sme, že nás dovedie k moru... šli sme, šli, ďalej a ďalej,a tu zrazu Claudio zastal a povedal, že ďalej nejdeme... nechcel mito vysvetliť. Zdalo sa, že tam v diaľke niečo zbadal, no nechcel mipovedať čo. Keďže aj tam už končili svetlá a cesta vyzerala dosť desivo,súhlasila som a vrátili sme sa. Po čase som z neho vymámila, prečosme sa museli vrátiť. On je totiž dosť poverčivý a stĺpy elektrickéhovedenia vytvárali v tej tme a v diaľke obrazy krížov a onsa toho zľakol.
Vrátili sme sa teda späťdo dediny a tým skončili naše pokusy dostať sa k moru. V obchodesme si teda kúpili fľašku vínka šli sme do nášho stanu popíjať. Bolo to milé,lebo sme si povedali veľa vecí, čo sme ešte o sebe nevedeli... také našemalé tajomstvá. Myslím, že v ten deň sme sa k sebe dušami priblížili.Predsa len, táto naša cesta bola taká spoznávacia... spoznávanie Taiwanua spoznávanie jeden druhého. Príjemne opojení vínkom sme zaspali...
