Na úvod hneď upozornenie: pri prenose textu z mojho počítača do Baškinho sa mi stratili niektoré znamienka, hlavne ň, ľ, š, č, ť.. nemám čas to všetko opravovať, tak hádam mi to odpustíte.
...Ráno som sa samozrejme, ako vždy, zobudila až po 15 minútach ako mi zacal zvonit budík. Takže som trochu nestíhala, ale stále to bolo v rámci normy. Šla som do školy pešo, po ceste som sa chcela zastavit pri automate na fotky. Boli tam asi dva, intuitívne som si vybrala jeden, bez toho, aby som si obzrela aj ten druhý. Vošla som. Sadla som si. Moja hlava bola dost mimo obraz. Automat ma pozdravil a chcel odo mna 140 dolárov, vhodila som ich, intuitívne som si vybrala formát fotiek z troch možností a modlila som sa, aby to bol ten správny. Objavilo sa okienko, do ktorého som mala napasovat svoju hlavu. Problém bol, že tam kde okienko koncilo zacínala moja hlava... hm... nevedela som co s tým, tak som sa skrcila ucupila a s falošným úsmevom cvakla... No, vyzerala som ako natlacená v neviditelnej konzerve. Naštastie som mohla fotku odmietnut a skúsit to ešte raz. Vstala som a rozmýšlala, ako to urobím, už som si myslela, že si v bielych nohaviciach klaknem, no zistila som, že stolicka je otácacia, tak som si ju mohla nastavit. Štastná a spokojná som cvakla. Aj tak na tej fotke vyzerám príšerne. Mám nejakú divnú bodku pod nosom a kruhy pod ocami ako po trojdnovom fláme. Ked som vyšla, stál tam chlapec, ocividne cudzinec, chcel sa odfotit, no ten druhý automat, s anglickým návodom (!!!) neprijíma bankovky. Tak sme si chvílu volne pokonverzovali po španielsky o našich budúcich štúdiách a rozlúcili sme sa.
Do mojej budovy som naštastie trafila bez probémov. Bol tam dlhý rad- pre anglicky hovoriacich a tri krátke rady: pre cínsky, kórejsky a španielsky hovoriacich... juchú, ušetrila som si rad. Tam si ma "odfajkli" a dali mi tricko a pohár so znakom školy a poslali na do dalšieho radu. Tam už mi španielcina nepomohla. Tam som zaplatila a šla som do vestibulu cakat na "orientáciu". Rozhodla som sa íst na tú v anglictine, nic nové som sa tam nedozvedela, lebo všetko mi už vysvetlila Barborka. Potom som sa mala stretnút s Barborkou a šli sme do casti mesta kde predtým bývala a dali sme si vyrobit kópie klúcov: ja som nemala od dverí do bytu a ona od vchodových. No co je lepšie, dala som si vyrobit razítko s mojim cínskym menom!!! Volám sa Ba Len (alebo Lan, co znamená orchidea) Ka, ciže Balenka ako Babaríková Lenka :) Toto, ak som dobre pochopila slúži ako podpis. Potrebujem to, ked si budem na pošte vybavovat bankový úcet :) Ale nechápem, ako to môže byt ako podpis, ked to vyrobia každému a nepýtajú si ani doklad. Nevadí, ale teším sa z toho... možno niekedy vložím aj moje meno v znakoch- ked budem mat net a cas sa s tým pohrat.
Potom sme šli do casti, kde sa nachádza policajná stanica, kde som si mala vybavit to ARC, predtým sme sa chceli najest, za ochotu, že so mnou Baška všade išla a všetko mi ukázala som ju pozvala na obed. Hned ako prvý sme videli taký taiwanský bufet, povedali sme si, že ešte cosi iné nájdeme.. ako môžte správne tušit, po polhodine pátrania sme nenašli nic vhodné, alebo prázdne, tak sme sa vrátili do bufetu. Dala som si ryžu, takú zelenú zeleninu, kalamáre (ak sa nemýlim) v takej ciernej omácke, hnedé mäso a cervené mäso :) Bolo to všetko dobré, velmi dobré, ale ešte neviem odhadovat množstvo, nabudúce si dám toho menej. A hor sa na políciu!! po ceste som si ešte dala štavu z cerstvého melóna len za 25 dolárov, mnam (to je asi 19 SKK a bolo toho aspon pol litra). A Baška kúpila také koláciky co mne pripomenuli plnené Gofri, alebo také nieco.
Na policajnej stanici som si okopírovala všetky dokumenty, co som im mala odovzdat (na kopírke nebol návod v anglictine, ale intuitívne a obkukom som to zvládla), vypísala som formulár a pockali sme v rade...opät. ked som prišla na rad, teta policajtka mi povedala, že moja fotka je MALÁ!!! Tak som musela minút dalších 120 dolárov a odfotila som sa v automate s anglickým návodom (tu je typický príklad toho, ako sa clovek ucí na vlastných chybách). Naštastie teta si ma pamätala a nemusela som opät stát v rade. Skontrolovala všetky dokumenty, zaplatila som 1000 dolárov ako poplatok a dostala som poucenie kedy a ako si mám dat ARC predlžit a že o týžden si mám príst po ten môj mimozemštanský doklad.
A opät sme šli do Carefouru.. ale to sa povie, že Carefour, ale všetko je tu iné. Dnes sme ho prešli pomalým tempom a na všetko som sa pýtala. Kúpila som si: sušené riasy, krevetové tycinky, arašídy niecím obalované, rezancové instantné polievky, typické taiwanské plnené buchty, ovocie neznámeho mena vyzerajúce ako hruška- chutiace ako štavnaté jablko a 1,15 kg tažké MANGOOOOOOOO... hurááááá. Teda ešte taký ten transformátor na elektrický prúd, ale to nie je zaujímavé, lebo sa to nedá jest, hihi.
Hm a potom cesta domooooov... cesta je dlouhaaa... starý ujo sa mi na zastávke pozdravil a tváril sa na mna ako na nevychované dievcisko, že co sa mu nezdravím.. potom urobil ten divný zvuk co tu muži robia,je to taký zvuk ako zmixovaný grg, kašel a odplutie, ale nic pritom nevyplúvajú. Je to nepríjemné, hlavne ak to robia blízko mna. Ale zatial som nevidela nikoho plut na zem, ale konecne som sa dozvedela (Baša mi povedala a ukázala), kde sa predávajú tie betelové orechy. To je taká povzbudzujúca droga, co oni žuvajú a vraj vyplúvajú na zem a mimo Taipei to predávajú polonahé predavacky. Tu majú predavacky oblecenie povinné. A tie obchody sú fakt na každom kroku!
Juj, domov som prišla znicená. A co bude zajtra...?
P.S.: Vcera som bola v Ikei a kúpila som si látku na záves, ktorý som si aj ušila... už majú susedia smolu, a tiež som si kúpila perinu na zimu a tyc na záves a lampu na stôl a žiarovku do lampy a to je tuším všetko.
Inak som nerobila nic zaujímavé.. snažila som sa nieco o Taiwane si precítat.
