Tento milý článok napísala moja sestra Lucia a ja ho len sprostredkovávam. Príjemné čítanie:
Po roku, čo Lenka strávila na Taiwane, sme sa rozhodli, že pôjdeme skontrolovať, ako si tam nažíva. A tak sme sa spolu s ocinom vybrali na dobrodružnú výpravu do Ázie. Tu je pár postrehov z tých úžasných dní, ktoré sme tam strávili, taký malý cestovateľský denník.
Po dlhom lete sme konečne pristáli na Taiwane a hneď sa na nás vrhlo malé ryšavé dievča, ktorému sa z toľkej ryže ešte stále nezošikmili oči – naša Lenka. Zvítanie po polroku bolo naozaj vrúcne. Potom nás už Lenka naládovala do autobusu a viezli sme sa do Taipei. Na prvý pohľad na okolí nebolo nič divné, občas nejaký činžák, diaľnice... ale akosi veľa Číňanov bolo okolo J ale to, že sme naozaj v Ázii sme si uvedomili až trošku neskôr.
Po drobnom občerstvení, v rámci boja proti jet lag syndrómu sme nedostali povolené žiadne vyspávanie a pustili sme sa rovno do spoznávania „nového územia“.
Na prvý deň sme toho stihli celkom dosť, pozreli sme si Lenkinu školu a jej areál, kde nás mrazilo, keď sme videli bezpečnostné opevnenia na dievčenských internátoch, teda ani v Leopoldove by sa nemuseli hanbiť, pretože to vyzeralo skôr ako väzenie a nie internát – vysoké ploty, sklenné črepiny na plote a pod. A samozrejme sme sa boli pozrieť, kde Lenka bývala.
Potom sme už vyrazili vyššie – vyštverali sme sa na kopec, kde boli 3 chrámy – 2 budhistické a jeden taoistický – Zhi Nan Temple. Medzi nimi boli záhradky, výhliadky, promenády, všade kopec ľudí, ktorý sa modlili a robili tie ich typické rituály. V jednom z chrámov sme dokonca vystihli mníchov, ktorí spievali a modlili sa. Všade bola veľmi pokojná a príjemná atmosféra, stačilo si sadnúť, zavrieť oči... a boli ste ďaleko...
Pred chrámami stoja vždy sochy, také potvorky kadejaké, ktoré majú v ústach guličky, ktoré všeci chytajú – pre šťastie... tak to sme si nemohli nechať újsť ani myJ
Keď sa zvečerilo, vybrali sme sa na kopec nad mestskou časťou Muzha, na Mao Kong. Tento kopec je známy tým, že sa na ňom pestuje oolong čaj a nájdete tam aj množstvo čajovní. Tak sme sa do jednej vybrali, aby sme sa naučili čajovému rituálu. Bolo to celkom zábavné – najprv nám to všetko ukázali a potom sme si čajík už robili sami... a keď sme po 1,5 hodine odchádzali, pýtali sa nás, že prečo tak skoro... Taiwanci tam strávia podstatne viac času... ale my sme boli unavený po dlhej ceste...a okrem toho pod čajovňou pripravovali strašne „voňavé“ taiwanské jedlo, ktoré nás vyhnalo J
Každú nedeľu sa v Taipei koná trh s nefritmi a inými polodrahokamami a perlami – tak sme sa tam museli ísť pozrieť. Chvíľku sme sa tam pomotali a okrem kamienkov sme tam našli aj kadečo iné – napr. sme ochutnali ružový čaj – výborný, alebo nejaký nakladaný grepfruit alebo pomelo – dobré vraj proti kašlu, videli sme tetušky maľovať na textil alebo na vejáre tradičnou technikou. Potom sme pokračovali na kvetinový trh – ten bol fakt krásny, len tak to tam hralo farbami a okrem toho tam bolo toľko orchideí, koľko som ešte nevidela.
Potom sme sa vybrali do DanShui – už to nie je priamo Taipei, ale dá sa tam dostať metrom a je tam pekná promenáda vedľa rieky, ktorá sa vlieva do mora. Tam sme chutnali kadejaké tradičné jedlá z Taiwanu a niektoré boli naozaj fajn a iné, napr. sladká klobáska, si nezískali moje sympatie. Okrem toho sme vyskúšali aj strašne veľkú zmrzlinu a nakoniec sme sa zrelaxovali na masáži v miestnom masážnom salóne, ktorých je v Taipeiských uličkách ako maku. Večer nás čakala večera s Lenkinými slovenskými kamarátmi, bolo to veľmi príjemné – príjemní ľudia, dobré jedlo. Barči, ďakujeme za zorganizovanie J
Po dvoch mestských dňoch sme sa vybrali trošku do prírody – začali sme krátkou zastávkou v časti Xindian, kde je visiaci most. Bolo tam málo ľudí, takže sa veľmi nehýbal, ale bola to celkom zábava... a aby jej nebolo dosť nasadli sme na šlapaciu kačičku a vybrali sa spoznávať okolie. Videli sme korytnačky žijúce vo voľnej prírode a krásne zákutia rieky.
Potom sme sa vybrali do dedinky WuLai – čo v čínštine znamená „prileteli vtáky“. Cestou sme sa trochu okúpali v rieke, ale to najlepšie z celého dňa sme zažili priamo v WuLai. Vedeli sme, že je to mestečko, kde vyvierajú horúce pramene a vedeli sme, že kúpeľné procedúry sa dajú absolvovať v hoteloch. Na naše prekvapenie sme pri rieke zistili, že priamo do nej vyvierajú tie pramene, tak sme neváhali a aj napriek tomu, že už padal súmrak sme sa ponorili do úžasne horúcej vody zmiešanej so studenou vodou z rieky a užívali sme si to. Deň sme zakončili na nočnom trhu – plnom ľudí, chutí, vôní.
Ďalší deň sme strávili tak trochu múzejne – navštívili sme ChanKai Shek Memorial Hall (ChanKai Shek je jeden z národných hrdinov a bývalý prezident) a National Palace Muzeum. Písať o tom, čo všetko bolo v múzeu nemá veľmi cenu, ale žasla som nad vypracovanosťou olivovej kôstky, do ktorej bola vyrezaná loď aj s ôsmimi ľuďmi a zospodu vyrytá báseň. Asi naj exponátom múzea (podľa toho koľko pozornosti sa mu venovalo) je soška čínskej kapusty z nefritu – také malé nič... a všetci z toho odpadávali J
Potom nás Lenka chcela zobrať na zážitkové jedlo. A to konkrétne ísť si uloviť a pripraviť krevety. Tak sme sa dali odviezť do miestnej reštiky s krevetami, chvíľu sme sa pozerali ako ujovia lovia krevety a potom sme pol hodinu čakali na autobus aby nás odviezol späť a najedli sme sa radšej v miestom bufete J
Po návrate z ciest po Taiwane sme strávili v Taipei ešte 3 dni – už s trošku voľnejším tempom a programom. Navštívili sme Longshan Temple s jeho úžasnou atmosférou. To ma fakt dostalo. Bola už tma, keď sme prišli do tohto chrámu v centre Taipei. Pochopila som prečo všetky bedekre hovorili, že ak máte na Taiwane navštíviť jeden chrám, musí to byť tento. Pred chrámom bol vodopád. Celý chrám bol vysvietený sviečkami a rôznymi svetielkami, voňalo to tam vonnými tyčinkami a bolo tam kopec ľudí, hrala hudba a bolo tam tak príjemne, že sa mi ani nechcelo odísť. Ľudia prichádzali a prinášali jedlo ako dar, ukladali ich na dlhokánske stoly, pálili tyčinky a sviečky, modlili sa, hádzali o zem také drievka alebo si vyberali dlhé paličky s číslami – rituály.
Potom sme boli na nočnom trhu, kde sa servírujú aj jedlá z hadov a korytnačiek. Videli sme aj niekoľko mŕtvych a živých hadov a mňa až mrazilo...
Predposledný deň sme ešte stihli navštíviť Sunyatsen Memorial Hall (ďalší hrdina), kde sme stihli aj striedanie stráží. Ale najviac sme sa bavili na tom, že stráže majú svojho pikolíka, ktorý z nich utiera pot, napravuje im uniformu a vetrá ich počas služby, bolo to fakt vtipné, ale chápem, že v 35 stupňoch celzia a takmer 100-percentnej vlhkosti je to priam nevyhnutné.
Potom sme sa išli pozrieť na zatiaľ ešte stále najvyššiu dostavanú budovu na svete: Taipei 101 a na jej okolie. Stavím sa, že keď budú niekde v telke ukazovať Taipei, bude tam záber práve z tejto časti, ktorá vyzerá naozaj európsky a upratane. Ale zvyšok mesta, to je klasická ázijská spleť s kopou svetelných reklám, s množstvom odparkovaných skútrov, s výhľadom do garáži – obyvačiek Taiwancov.
Žiaľ, bolo zamračené, takže na vrch Taipei 101 sme nešli, lebo by sme si videli tak akurát na konček nosa... ale nevadí, aspoň sme si ešte niečo nechali na budúcu návštevu tohto úžasného mesta. Toto sú moje postrehy z hlavného mesta Taipei. Ale keďže sme si na pár dní prenajali auto a cestovali po ostrove, videli sme ešte pár ďalších miest, ktoré stoja za zmienku. Ale to až nabudúce J
