26.11. Dnes bol dlhý a „mokrý“ deň. Ráno sme sa rozhodli predĺžiť pobyt v tomto hoteli o jeden deň. Cena bola príjemná a nechcelo sa nám hľadať niečo iné a behať ešte aj dnes s batohmi. Vyrazili sme do ulíc asi až okolo 11.30. Mrholilo. Vlastne celý deň pršalo, mrholilo. Ja som si obula moje zaväzovacie topánky z Madridu. Claudio si obul tenisky. Najprv sme si pozreli jeden chrám, ktorý ani nevieme čo bol zač, lebo tá už zmienená, veľmi zlá mapa, tento chrám nemala zaznamenaný. Chceli sme sa naraňajkovať, no všetky raňajkové miesta ( 早 店 ) už boli zatvorené, tak sme si dali hot-dog a kávu v 7-11 (sieť obchodov, kde predávajú takmer všetko, majú kopírku, bankomat a vraj sa tam dá aj predĺžiť vodičák, jednoducho v 7-11 sa dá všetko, a ešte k tomu funguje 24 hodín denne). Je srandovné, že po čínsky sa hot-dog povie tiež hot-dog, ale po čínsky :D čiže „horúci pes“, fonetický prepis je nasledovný: rè gŏu. Pes sa povie „gŏu“ aj to je celkom smiešne. Po raňajkách sme išli do parku. Na mape vyzeral maličký, taký parčík. Bolo treba prejsť most a po ceste sa zastaviť v „Martyr´s Shrine“ (svätina mučedníkov). Je to obrovský komplex troch budov, do ktorých sa ale nedalo vojsť, nakúkali sme cez okná, ale vnútri to vyzeralo celkom nudne,teda skôr prázdne. Ale budovy boli krásne, aj keď vyzerali trochu ošarpane. Na streche rástol strom.
Prešli sme do parku, v tejto časti bol veľmi neupravený, taký opustený. Tráva bola nepokosená, všade bolo plno buriny, lavičky boli obrastené a nedalo sa na ne sadnúť. Kdesi spoza trávy a stromčekov vykúkali na nás rôzne zvery. Najprv sme z diaľky bez dychu sledovali slony, potom sme si podali ruku s klokanom, báli sme sa či nás lama neopľuje a neskôr si Claudio zajazdil na divej šelme.
Keď už sme tam boli minimálne pol hodinu, uvedomili sme si, že sme tam nikoho nestretli... nikoho... Už vtedy som si začala myslieť, že je to tam celé zakliate. Nikde- nikto. Čím ďalej sme šli, tým viac sa to podobalo na džungľu, či lesopark ázijského typu. Boli tam ihriská, no nikto sa tam nehral. Boli tam rozhľadne, no nikto nepozeral do diaľav. Až dokiaľ sme neprišli k naozaj nádhernej drevenej rozhľadni. Stála tam sama, opustená jedna pani, skôr slečna. Len tak tam stála. Poprosili sme ju teda, nech nás odfotí a trochu sme si s ňou pokecali. Keď som jej povedala, že sa učíme čínštinu 3 mesiace, povedala, že som klamárka :D Vysvetlili sme jej, že máme hodiny každý deň, tak nám teda uverila a pochválila nás.
Oddýchli sme si tam. Poležali sme si na lavičkách a rozhodli sme sa park opustiť. To sme ešte netušili, aké to bude zložité. Na oko bolo treba „len“ zliezť dole kopcom na druhú stranu. Vydali sme sa cestičkou, ktorá nás mala zaviesť k chodníčku, ktorým sme mali vyjsť z parku. No chodníček sme nemohli nájsť, všade sme boli, všetko sme prezreli a chodníček nikde. Komáre ma štípali, začalo mi byť zima a moje topánky sa začali pomaly trhať a videli sme, že viac ako jednu, dve hodiny chôdze už nevydržia. Vtedy som si už bola úplne istá, že park je zakliaty. Blúdili sme: uličky, cestičky, chodníčky. Keď sme už boli zúfali, chceli sme sa vrátiť k rozhľadni a spýtať sa milej slečny, ako sa vymotáme, no rohľadňu sme už nenašli... a to sme si boli istý, že vieme kde je. Našťastie v tej chvíli sme náhodou našli cestičku, celú „zaschodovanú“ smerom dole. Podľa mňa sme tadiaľ už predtým šli a schody tam neboli...
Topánky už ledva držali. Na schodoch sa mi šmýkalo, skoro som spadla. Stretli sme tam párik starých ľudí, ktorý nás odfotili a popýtali sa nás odkiaľ sme. Konečne sme boli dole. A tam nič. Prišli sme do akejsi industriálno- militárnej časti mesta, kde nič nebolo. Na topánkach sa mi už odrthla podrážka a už som išla len na polke pôvodnej hrúbky topánok. Okolo parku boli malé, akoby z plechu zbité domčeky, naozaj vyzerali veľmi chudobne, keby pred nimi nestálo napríklad MITSUBISHI. Bola tam aj modlitebňa a v nej chlapík celý v bielom robil niečo medzi tancom, bojovým umením a opitým tackaním sa. Nevedeli sme rozlýšiť, či to robí naschvál, alebo je v nejakom tranze (či už spojenom s jeho náboženstvom, alebo s užívaním drog), alebo je nejako chorý a je to jeho spôsob pohybu. Naozaj sa nedalo rozlíšiť, čo to vlastne robí. Báli sme sa ho vyrušiť a opýtať sa.
Keď sme konečne prišli naspäť k Martyr´s Shrine, moje topánky už boli v úplnom rozklade a nemyslela som na nič iné, len kde si rýchlo kúpim nové, ešte pred tým ako sa mi úplne rozpadnú. V tej chvíli sme sa tiež rozhodli, že si kúpime pršiplášte. Boli sme už totiž úplne premočení, aj keď sme mali dáždniky. A hlavne mi bolo smiešne behať po parku (ešte k tomu začarovanom) s dáždnikom. Rýchlo sme po pamäti našli ulicu s topánkami a kúpila som si tie gumené Croksy, čo vyzerajú ako topánky do zablatenej záhrady a spomenula som si, ako si z nich v jednom článku robím srandu. Až teraz som pochopila, že sú naozaj super, a hlavne do zablatenej záhrady, parku, alebo proste do dažďa. Kúpili sme si aj pršiplášte a chceli sa vrátiť do hotela, aby sme sa mohli usušiť a vyraziť na ďalšiu objavnú cestu po Hualien, no Hualien, zakliate mesto zaúčinkovalo a opäť sme sa nevedeli vrátiť späť. Pripadala som si ako vo filme Kocka, kde jednotlivé diely menia svoju pozíciu. Mala som pocit, že tu sa menia ulice, preskakujú jedna cez druhú, otáčajú sa, menia smer,... Po dlhom blúdení sme dorazili do hotela a horúca sprcha bola pre nás ako odmena. Už za tmy sme vyrazili opäť do ulíc v nových pršiplášťoch a šli sme do informačnej kancelárie, kde nás nepotešili, lebo povedali, že k Sun- Moon Lake sa dostaneme len z Taipei (odtiaľ sme prišli), alebo z Kaohsiungu (ktorý je na juhozápadnej časti ostrova). Tak sme sa rozhodli, že budeme pokračovať smerom na juh a uvidíme, či sa k jazeru dostaneme na záver týždňa, alebo nie. Najedli sme sa a šli sme v obrovskom, nekonečnom daždi hľadať jeden taoistický chrám. Neviem ako dlho sme šli, no minimálne hodinu, pršalo tak, že sa mi zdalo, že som v sprche v pršiplásti a s dáždnikom. Po chvíli nám bolo všetko jedno a ja som v crocsy topánkach skákala do mlák a špiechala vodu všade naokolo. Jediné šťastie bolo, že ten dážď nebol studený, to by sme asi nevydržali, vonku bolo teplo a aj voda bola teplá. Stratili sme sa iba raz :D Stále som sa musela smiať, lebo nič iné mi už nezostávalo. Pravdu povediac ku koncu som už bola úplne zúfalá.
Keď sme konečne dorazili na miesto, zbadali sme obrovský komplex budov, no všetko bolo pozatvárané. Bola som zúfalá. Povedali sme si, že sa tam nejako dostaneme, keď už sme hodinu šli v daždi. Začali sme klopať na dvere a pripravovali se sa, ako nejakým mníchom vysvetlíme, že nás musia pustiť dnu, aby sme si to tam obzreli. Nik nám neotváral, klopali sme a klopali... zrazu prešiel okolo taxík, ja som ho už úplne zničená zastavila, že ideme späť, no v tom na nás niekto zakričal a ukázal nám smer, kade máme ísť. Ospravedlnila som sa taxikárovi a šli sme kade nám ukázali. Prešli sme obrovskou bránou a akoby sme sa presunuli v čase do minulosti. Ocitli sme sa pri obrovských chrámoch, všade boli draci, neexistujúce zvery, krásne záhrady, sochy, obetné dary, rôzne pachy, dym a všade sa ponevierali ľudia v žltom, ktorí sa klaňali, nosili si vonné tyčinky a vykonávali svoje náboženské rituály. Bolo to krásne. Chrám mal 4 poschodia, myslím, že sa nám to ani nepodarilo celé prejsť. Bol to určite najkrajší chrám, ktorý som kedy videla. Pred chrámom bolo námestíčko a tam bolo také malé pódium a tam, v tom daždi stáli ľudia a pozerali divadlo, skôr to bola tá tzv. „čínska opera“ amatérskeho charakteru. Samozrejme, že sme nič nerozumeli, ale stáli sme tam ako zamrznutý a pozerali na to, ako sa tam bijú, naháňajú, škrečia a podobne.
Strávili sme tam určite aspoň dve hodiny, už som nemala poňatie o čase, vrátili sme sa do hotela taxíkom, ešte jednu takú dlhú cestu v tom daždi by ani jeden z nás nezvládol. Uch, taká unavená som už dávno nebola.
