A keď som si bicykel asi pred mesiacom a pol kúpila, začala som na ňom chodiť na zastávku,na nočný trh a na trh s ovocím, ale nejak som pozabudla na to, že bicykel nie je len dopravný prostriedok.
Bicykel som si kúpila z druhej ruky, na Taiwane sa viac menej nekradne, kradnú sa tu len dve veci-dáždniky a bicykle:
Krádež dáždnika vlastne nie je ani krádež, je to len taká výmena. Ak vyjdete z knižnice a pred vchodom ste mali svoj dáždnik a zrazu tam nie je, tak si jednoducho vezmete iný, tak to chodí a všetci o tom vedia a nikomu to nevadí.
Krádež bicykla už je závažnejšia, hlavne pre peňaženku pôvodného majiteľa. A preto,keď si niekto kúpi nový bicykel v obchode sa ho spýtajú, či si ho chce „zhovadiť“ doma, alebo mu s tým pomôžu. A tak mu nový, krásny bicykel postriekajú všelijakými krikľavo- škaredými farbami, zlepia mu pôvodné nálepky. Jednoducho spravia z neho škaredý bicykel.
A tak som si povedala, že si radšej kúpim už škaredý... prirodzene škaredý... bicykel z druhej ruky. Má to viaceré výhody: je to lacnejšie, tá škaredosť je prirodzená a preto odradí aj menej vyberavých zlodejov. Stál ma 1300 NT, čo znamená asi 1000 SK, je špinavý od oleja úplne všade, ma hrdzavé rámy kolies, poudieraný košík vpredu a brzdy neuveriteľne škrípu. Ale je môj, jazdí sa na ňom super, sedadlo netlačí ani po dlhej jazde, unesie nás oboch a ľúbim ho.
Keď už som ho mala doma asi týžden, začala som neznášať autobusy a začala som na ňom chodiť kam sa len dalo, aj po cestách, aj po necestách. Vtedy som si uvedomila, že tí Taiwanci jazdia naozaj nemožne, neuveriteľne, hrozne. Ale o tom inokedy.
Keď už som ho mala doma mesiac, uvedomila som si, že som na ňom ani raz nebola v parku za domom. A stále som sa prehovárala, že by som ísť mala, veď aj na to som si ho kúpila. No lenivosť ma vždy premohla a nikam som nešla.
Až raz.
Až raz som mala náladu pod psa, nechcela som nikoho vidieť, počuť, cítiť, s nikým sa rozprávať.. jednoducho som bola nahnevaná na celý svet okrem maminky, ocka, a Lucky (hahaha) a tak som ho vzala, vytlačila som ho do tých 100 strmých schodov na nadchode (jediný vstup do parku) a šla som.
Najprv jemne, pomaličky, potom som pridávala, pridávala, pridávala, až som mala pocit, že lietam, lietala som, duša kričala.. teraz už od radosti, ústa spievali, oči sa nevedeli vyočiť.
Bola som mimo asi dve hodiny, prešla som až k mojej škole (dosť ďaleko) a naspäť a keď som sa blížila domov bola som už nahnevaná len na jednu osobu: na seba samú, že som to už dávnejšie nezorganizovala, že teraz nám o pár dní začne pršať a bude pršať celú zimu. No aspoň som zistila, že sa popri rieke dostanem až k škole a že keď na to dupnem (rýchla jazda to je moje), som v škole za takú istú dobu ako autobusom.
A tak som včera šla ráno do školy na bicykli, niečo úžasné, z postele takmer priamo na bicykel, nikde nikto, prázdny park, iba kakajúce ranné psíky, škriekajúce vtáky, zelená tráva, žblnkajúca rieka a ja.
