Pripravila som sa na bleskovú okupáciu kúpeľne. Misia splnená. Teraz rýchlo vybrať šaty a doladiť topánky! Vo foyeri hotela ma už čakali dve vyfintené slečny. „Ide sa na lov!“ zahlásila kolegyňa z Poľska. „Počula som, že sú tu vraj nejakí sexi Austrálčania!“ chichúňa sa. „Len dúfaj, že budú v našom veku!“ pripomína Španielka. Mne je to tak jedno. Ja som sa sem prišla baviť a užiť si našu úžasnú deväť dňovú pracovnú dovolenku. Chlapi ma vôbec nezaujímajú a ich vek ma trápiť nemusí už vôbec, keďže som najmladšia z posádky a väčšina „baličov“ je aj tak v mojom veku.
„Zistila som kde je ten klub! Musíme ísť busom. Nie je to ďaleko!“ vysvetľuje naše poľské GPS menom Alex. Akosi sme však vystúpili na zlej zastávke. Nuž, poďme chytiť taxi. Po pár minútach mávania pri autobusovej zastávke sme konečne zohnali taxi. „Nasadajte. Ale rýchlo!“ súri nás taxikár. „Za posledné tri týždne ma už dvakrát pokutovali za stánie na zastávke!“ rozčuľuje sa. „Viete, Singapur je fajn mesto..vždy tu dostanem nejakú „fajn“ (pokuta- preklad z angl.)“ zabáva sa sám na sebe. „Kam to máte namierené?“ spytuje sa.
„Klub. Volá sa Zouk! Viete kde to je?“ pýta sa Alex.
„Samozrejme, že viem. Len neverím, že ten bude dnes otvorený. Dnes sú veľké oslavy konca čínskeho roka!“ vysvetľuje taxikár. Zaviezol nás pred klub len preto, aby sme sa na vlastné oči presvedčili o jeho nepoužiteľnosti.
„Do šľaka! Čo teraz?“ spytuje sa Nagwan mierne španielskym prízvukom.
„Viete, nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Poznáte nejaké miesto kde chodia pekní austrálski chlapi?“ vyzvedá Alex.
„Áno poznám. Je to tu neďaleko, malo by to byť otvorené. Chodia tam austrálski muži a čínske ženy.“
„Pozrite sa, poviem vám to na rovinu. Mňa čínske ženy vôbec nezaujímajú! Mne ide skôr o tých vysokých, blonďavých austrálčanov s rozkošným akcentom!“ rozčuľuje sa Alex.
„No, o tie ženy sa báť nemusíte. Tam je jazyková bariéra. Oni totižto hovoria veľmi zle anglicky!“ vysvetľuje taxikár.
Po polhodinovej „projížďke“ Singapurom sme to vzdali. Vystúpili sme pred hotelom a rozhodli sa hľadať sami. Spomenula som si na miesto neďaleko hotela kde sme boli kedysi na večeri. Hrala tam predsa hudba. Lenže ten komplex bol dosť veľký. Chvíľu nám trvalo kým sme našli to, čo sme hľadali.
„Aha! Tam je ten klub! Dom bábik!“ ukazujem na tabuľku, ktorá smeruje do podzemia. Čierne steny nás priviedli až ku vchodu. Na vchodových dverách svietila tabuľka- vstup: dievčatá od osemnásť, chlapci od dvadsaťtri... „To bude niečo pre nás! Žiadne malé uchá!“ tešila sa Nagwan. „Máš občiansky deculo?“ spýtala sa ma Alex, keď otvárala vchodové dvere.
To bol pohľad! Zostali sme stáť ako obarené. Klub plný mladých dievčat vyzerajúcich ako malé bábiky oblečené v ružovučkých šatočkách s porcelánovým make up-om a na „stage-i“ dvaja chlapci trochu vyššej výrobnej teploty spievali ázijské piesne, na ktorých sa bavil celý barbie dom!
Otočka o stoosemdesiatstupňov a poďho preč! Predierali sme sa ulicami plnými Indov s prepichnutými jazykmi a ťažkými džbánmi na hlave. Tento slnečný festival vyzeral byť bez konca kraja. Akoby povedal nemenovaný Pišta Lakatoš: „Ľudia odpadaja na uliciach.“ Nie najkrajší pohľad. Ale my sme mali predsa misiu! Musíme myslieť na Alexin cieľ. Pekných Austrálčanov!
A tak sme pokračovali vo svojej púti za vidinou úžasného večera. „Aha, tam je skupinka sympatických Austrálčanov!“ ukazuje Alex na skupinu chlapov sediacu na terase pred obchodným centrom, ktorá nás už dlhšiu chvíľu sledovala. „Musíme byť sexi! Kráčajte vystrete!“ upozornila nás Nagwan. Nuž, nebudem im kaziť zábavu tak som sa pridala, keď v tom sa mi zakvačil náramok do čipkovaných šiat. „Alex! Alex!“ cedím medzi zuby. Po chvíli to už bolo také tesné, že som nemohla chodiť. Dievčatá zastali pred semafórom a začali ma vyslobodzovať z vlastných šiat. „Netreba vám pomôcť dievčence?“ spytoval sa jeden zo skupinky sediacej opodiaľ, ktorá sa na nás náramne zabávala. „Tak toto teda nebolo vôbec sexi, Lenka!“ krúti hlavou Alex a ja už tuším, že som to pokašľala. Už je to asi desať minút, čo stojíme na ulici a tie dve sa ma snažia vymotať z tej pletenice! Z času na čas sa zastaví ujo s rikšou, či nás niekam netreba odviezť, na čo len mávneme pravou rukou. Respektíve, ja ľavou, keďže pravou nemôžem ani pohnúť. Konečne! A je to von! „Okamžite strč ten náramok do kabelky!“ kriví na mňa pohľad Alex a pokračuje v rýchlej chôdzi neznámym smerom. „Tam musí niečo byť! Počula som o tom od predošlej posádky!“ poznamenám na margo veľkej budovy s nápisom Mc Donald´s.
„Hej, hľadáte niečo?“ spytuje sa muž zo skupinky sediacej pred istým barom.
„Vraj tu má byť nejaký klub!“ objasňuje Alex.
„Klub neklub, pridajte sa k nám!“ poznamenáva, vstáva zo stoličky a mieri si to k nám. Až vtedy som zbadala, že to je vlastne žena. Krátke rozcuchrané peroxidové vlasy, asi dvesto kíl, samé tetovania po oboch rukách. Džínsy a biele tielko, ktoré si ráno zabudla prezliecť po nočnej šichte. Vyškerí svoj chrup na Nagwan a podáva jej svoje telefónne číslo. A..došli sme. Už som to chcela vzdať. Nagwan mierne vyľakaná berie telefónne číslo, pekne poďakuje a zdrháme. Čím rychlejšie tým lepšie. Nakoniec sme navštívili ešte jedno miesto, ktoré sa nápadne podobalo na nepodarené japonské karaoke, kde boli všetci opití a smrdelo to tam ako v najhoršom slovensko „pajzli“ a zaklincovali sme to striptízovým barom (ak to nebolo aj niečo viac), do ktorého sme sa dostali nevedomky. Mne sa síce hneď nezdalo prečo majú tie dievčatá na šatách čísla, no ale budiš.
Posledná zástavka bola na pumpe. Kúpili sme si fľašu vína a vybrali sa naspať na hotel. Alex to však nedalo, ešte pred začatím hotelovej „žúrky“ sa musela osobne na recepcii presvedčiť, či kým sme boli preč sa do hotela „nebookli“ nejakí vysokí, blonďaví Austrálčania...
