Vykladám gigantický kufor na pás a rýchlo si vyzúvam topánky. Šofér po mňa samozrejme prišiel ako vždy „na čas“,tridsať minút neskôr, a tak nečudo, že „pádím“ hlava-nehlava. Za rohom narážam do akejsi grupy letušiek, ktoré horlivo preberajú vášnivé noci s pilotmi. Jednej takmer odfúklo tú čudesnú vec, čo mala na hlave a druhá len nechápavo pokrútila krkom. A, vlastne! Rýchlo sa otáčam a kufrom prechádzam jednej z nich po čerstvo dokončenej pedikúre. „Prepáčte, náhodou ihlu a niť..?“ Tá viac praktická s menej lakom vo vlasoch sa už hrabe v miniatúrnej kabele a vyberá „šitíčko“ , čo zhrabla v londýnskom Hiltone z druhého šuflíka odspodu.
Kufor nechávam postaršiemu Indovi a zdiaľky kričím: „Delhi!“ . Popritom ako ho nesie k ostatným batožinám len počujem jeho hlasné šomranie a jeho filozofické otázky typu: Prečo som v jeho rodnej zemi častejšie ako on... No, to by som aj ja rada vedela, ale na to mi môžu odpovedať tak akurát tí dobroprajní ľudia z personálneho.
Dvere v „briefingovej“ miestnosti sú otvorené do korán. Celá posádka je už pripravená na horlivú debatu o nadchádzajúcom lete. Jednou rukou si zapisujem letové informácie a druhou si zašívam šev na sukni. Nevadí, že niť je neónovo zelenej farby a moja uniforma by pokojne mohla byť označená ako antracitová.
Lietadlo je už pristavené, upratovacia čata je už dávno fuč. Sokolím pohľadom prehľadávam kabínu lietadla po nejakom podozrivom predmete alebo sáčku z chipsov. V tom dnu vbehne jeden z filipínskych upratovačov: „Stratili sme vysielačku! Nemáme vysielačku!“
„Nuž, bohužiaľ chlapci, my sme tu nič nenašli!“ odpovedám. Začína sa rýchle pátranie, no po vysielačke ani stopy. „Možno je na záchode...A možno v úložnom priestore..a možno..a možno..“ A možno ju zjedol! Presne tak ako ten Pakistánec na predošlom lete, čo zjedol palubný lístok. Darmo raz. Keď chutí, tak chutí. A ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát.
„Hostia sú tu!“ zahlási manažér kabíny a všetci sa dvakrát prežehnajú, tí inak veriaci vytiahnu Aladínov koberček, dvakrát pokľaknú, zabalia ho a opäť natlačia do malého kufríka. „Privítajte zologickú záhradu!“ zašomre ktosi spoza rohu.
„Áá, dobrý večer prajem! Nech sa páči, tu je vaše sedadlo!“ ukazujem na miesto, ktoré im bolo pridelené podľa systému. „Ale my sme šiesti! A my chceme sedieť spolu, inak sa odtiaľto ani nepohneme!“ „Nuž, pokúsime sa vám pomôcť a posadiť vás spolu, ale teraz potrebujeme, aby si každý sadol tam, kde mu je pridelené, pretože lietadlo je plné. V momente keď bude každý na palube s tým môžeme niečo urobiť.“ Ešte stále sa snažím usmievať. „A kde je miesto na moju batožinu?! Kde si mám dať ten kufor?“ ukazuje na šesť ozrutných kufrov, jednu zabalenú krabicu, kolieskové korčule a športový dáždnik. Ani vo sne mi nenapadá ako to chce všetko natlačiť do úložného priestoru a on ešte očakáva, že to urobím ja. No tak to je na veľkom omyle. „Cestujem snáď lietadlom a nie toyotou!“ rozčuľuje sa ďalej. V tom počujem zo zadu akýsi krik: „Ale ja som si to objednal!“ vykrikuje postarší chlapík a už ma ťahá do zadnej kuchynky. „Pane, ako vám môžem pomôcť?“ spytujem sa nechápavo. „Včera som telefonoval s nejakým idiotom z vašej spoločnosti a tomu som povedal, aby mi objednal na let indické jedlo! A ten idiot mi objednal čo? Hinduistické jedlo! Vy si myslíte, že hinduistické je to isté čo indické?“ Nuž, nechcela som povedať, že vlastne áno, myslím si presne to, čo ten idiot z našej spoločnosti, ale nebola som od toho ďaleko.
Stodvadsať podráždených pasažierov sa ako-tak usadilo a po pantomimickej prosbe o zapnutie pásov, to aj deväťdesiat percent z nich urobilo. Zvyšných desať sme chvíľu ponaháňali po kabíne a usadili na miesta. Let bol veľmi zaujímavý. Presne tak ako deväťdesiatdeväť celá deväť deväť percent z mojich letov je. Pred pristávaním sa komusi podarilo nepozorovane dostať na toaletu ešte predtým ako sme ju stihli zavrieť. A už sa z nej bohužiaľ tak skoro nedostal. Akýsi postarší Ind spláchol záchod predtým ako sa z neho postavil a tak ho to „vcuclo“ dnu. No to bol pohľad! Vyzváňal nám o stošesť a prosil nech ho odtiaľ vypáčime! Teraz som mu dobrá, čo? Ale keď na mňa pred hodinou vykrikoval, že nemôže dostať čaj kvôli silnej turbulencii to už bolo iné! Čo sme mohli robiť? Nič, akurát ho inštruovať nech sa drží páčky na stene. Museli sme pristáť s ním v tej „kabínke hanby“ a zavolať „pozemský“ personál, nech ho odtiaľ prídu vyslobodiť.
Tak na tento let nikdy nezabudnem. A to mi verte, že od tej doby si aj ja dvakrát skontrolujem, či som dosť ďaleko od záchodovej misy predtým než spláchnem!
