Predstavovala som si, že sme v galérii a toto uznanie vyjadrila moja šikmooká kolegyňa na obrovský obraz vsadený v zlatom ráme. Okolo nás bolo množstvo ľudí, usmievali sa a chválili naše dielo. No a potom som sa prebrala do reality. Stáli sme uprostred zamestnaneckých záchodov, ktoré pomaly pretekali až na chodbu. Smrad, že by jeden pad. Z nedávno vyčistených zrkadiel ostali „čokoládové štvorčeky“ prehýbajúce sa pod tonami mejkapu. V tom ktosi rozrazil dvere a vbehol dovnútra.
„Uhnúúúúť!! Pozor! Na bok!“ kričala vymaľovaná ostrovanka a opadávajúci púder z jej tváre takmer udusil našu šéfku, ktorá sa už hodnú chvíľu krčila v kúte za dverami. Áno, schytala to rovno do rebier. „Nestojte mi v ceste!“ rozčuľovala sa malá Angličanka a začala vyhadzovať veci zo svojej skrinky. Schmatla malý kľúčik, ktorý jej vypadol z vrecka nohavíc a už jej nebolo. Zvyšný obsah tej kovovej rárohy ostal ležať na zemi. Veď načo by sa unúvala ho aj hádzať naspäť. Bolo len rovných pätnásťminút po našej šichte a za nadčasy nám nikdy neplatili. „Tak ja sa na to môžem vysrať!“ doplazila sa k nám naša šéfka Hana, zhodou okolností tiež Slovenka. „Pobrať veci a ide sa domov,“ vyhlásila keď si podrobne doprezerela tú haldu na zemi. „Ozaj Leni,“ stopla ma pri dverách, „tak som rozmýšľala, či neskočíme na kávu. Už žiadna škola, prázdniny pred nami. Teda, ak dnes nerobíš v hoteli.“ Hodila na mňa jeden prosebný pohľad. Mala som konečne voľno a tak som prikývla. „Ale najprv si potrebujem zájsť k lekárovi po výsledky,“ uviedla veci na pravú mieru.
Nuž, pridala som sa. K lekárovi som už mala aj tak namierené vyše polroka, aby som udala zmenu adresy a tak mi to prišlo celkom vhod. Došli sme na vrátnicu. Hana sa prihlásila u recepčnej a ja som vyfasovala lístok, do ktorého som musela uviesť zmenu bydliska. Kým Hana čakala na výsledky, ja som vypisovala potrebné náležitosti. „Fíha, tá adresa je už dva roky stará,“ uškrnula som sa. Tí chudáci na internáte teraz určite dostávajú všetku poštu na moje meno. Pozvánky na darovanie krvi, orgánov a ktovie čo ešte... Nuž, áno...pri prihlasovaní sa k obvodnému sa mi nechcelo čítať papiere a tak som zaškrtla, že darujem všetko, to že na zozname boli aj orgány som si uvedomila až neskôr. No čo, keď raz umriem, už mi môže byť aj tak jedno, že ma rozoberú na súčiastky, no nie?
„Kukukouva!!!!“ zrevala gigantická sestrička na celú čakáreň. Na chvíľu nastalo ticho, ľudia sa pohniezdili na stoličke, pohľadom oskenovali miestnosť, pretočili stránku v rozčítanom magazíne a opäť sa veselo bavili ďalej. Počernejšia sestrička sa rozhliadla okolo seba a na čele jej navrela žila. „Kukukouva!!!!“ zvýšila intenzitu hlasu. Opäť sa nikto nepostavil. „Kde je ten človek pre pána jána...nechcem tu hniť celý deň!“ rozčuľovala sa Hana. „Len, aby si to nebola ty, Kukučková!“ zasmiala som sa. „Kukukouva?“ zaškúlila na nás dvestokilová černoška s obálkou v ruke. „Áno?“, vyšlo z trasúcej sa Hany. „Mám vaše výsledky! Asi vás nepoteším sú to chlamýdie!“ oznámila nám pred celou čakárňou. Ľudia stíchli a začali si nás poriadne premeriavať. Matky chytali svoje hrajúce sa deti a usádzali ich na stoličky vedľa seba. „Ppprosíím?“ neveriacky sa opýtala Hana. „Áno, ako som už povedala, chla-mý-die!“ zopakovala sestra. „A..Alee...to..predsa nie je možné! ...chlamýdie, to ..je nejaká šanca, že som to dostala z verejných záchodov?“ nakláňa sa Hana k tej ženskej a šepká jej pri tom do ucha. „Ale, prosím vás. To je pohlavná choroba!“ opäť zrúkne na celú miestnosť. „Ste si istá? Naozaj neexistuje žiadna šanca žeby som to mohla dostať zo záchoda? Ani takááááto maličká?“ ukazuje na štrbinku medzi palcami a hádže na ňu psie pohľady. „Ach, ženská. Viete čo? Počkajte tu. Idem sa na to opýtať lekára!“ a už sa gúľa na koniec chodby. V čakárni nastalo ticho. Napätie by sa dalo krájať. Ľudia sa na nás škodorastne uškŕňali a čosi si šepkali. Hana sa rozplakala. „Preboha Leni! Ak som to nedostala zo záchoda, tak to znamená, že to už mám vyše roka! Rozumieš? Rok!! Čo ak som už dávno neplodná? Ja toho hajzla zabijem! Zabijem ho!!“ nariekala a hlasno smrkala nos do vreckovky. Chodbou sa ozýval dupot slonov...pardon, našej milej sestričky. „Kukukouva! Tie výsledky neboli vaše, ja som sa pomýlila. Vy máte iba obyčajnú infekciu.“ uviedla na pravú mieru, strčila mi obálku do ruky, kedže Hana bola tak roztrasená, že jej z rúk vypadávala aj tá požmolená vreckovka a už jej nebolo. Poď ideme, podávam jej ruku a ťahám ju preč, ďaleko od tých uštipačných pohľadov. Pred dverami som však Hanu chvíľu nechala samú. Nedalo mi to. Vrátila som sa späť do čakárne. Rontgenovým pohľadom som prešla celú miestnosť, namierila som prstom na niekoľko prísediacich, ktorí sa z Haninho nešťastia tešili najviac a dodala som: „To, že Kukukouva je úplné zdravá štatisticky poukazuje na to, že to bude jeden z vás.“ Milo som sa usmiala a už ma tam nikto nikdy nevidel.
