Momentálne ma zaráža správanie ľudí ako náhle si oblečiem kostým. No je pravda, že tie sukničky sú hrozne krátke a to je jedna z mála vecí ktoré na mažoretkovaní neznášam. Normálne by som najradšej podala protest na predĺženie sukní. Možno by síce zosmutnela časť mužského publika. Aspoň by toľko nevypiskovali.Ale vezmime to poporiadku. Publikum sa dá rozdeliť na dve polovice: na tých, čo pozerajú čo dokážeme, a na tých, ktorí prišli slintať pri pohľade na tie hrozné sukne. No ono to naozaj nie je jednoduché. Najprv musíme drieť na tréningoch. Ak si niekto myslí, že sa tam len premávame a sem- tam zakrútime paličkou tak je na omyle. Tréningy sú tvrdé. A to sme len v teniskách a kraťasoch. Kým nespravíme všetky každý prvok rovnako a naraz tak to opakujeme. Hoci aj 100 krát. Hlavne znaky. Znaky sú keď kapitánka niečo ukáže a my ju nasledujeme krátkou zostavou. Tieto znaky samozrejme musíme ovládať naspamäť. Najbolestivejší je tréning vyhadzovania. Takú opuchnutú ruku ako z tohto som asi z ničoho iné ho nemala . A to som hrávala aj hokej. Ono tá palička nie je ľahká. A ešte keď ju vyhadzujeme do takých 10m a ona padá tak to má celkom silu. No povedzme, že tréning máme zvládnutý. Ide sa na vystúpenie. Základ je poriadne pančušky, vyčesané vlasy, dokonale nalíčená tvár a samozrejme nehynúci úsmev na tvári. Ďalšia vec je kostým: neprimerane krátka sukňa, sako, obyčajne na hlave lodička a hrozné neforemné zle tvarované čižmy. Keď už sme nastúpené musíme dodržiavať niekoľko vecí : vystretý chrbát, hlava hore, prepínať kolená, pochodovať vysoko, usmievať sa a súčasne si nevšímať poznámky okoloidúcich, neslušné návrhy, výskanie a pod. Zároveň sa sústrediť na choreografiu. A úplne zabudnúť na ten nemožný kostým a na to, ako strašne mám opuchnuté a otlačené nohy z čižiem, hlavne počas viachodinových pochodov. A prečo to robím? Lebo ma o baví. Získavam slušnú kondičku. Chodíme stále niekam preč vystupovať. A je to naozaj zábava- teda ako kedy.Preto vás prosím, keď nabudúce uvidíte mažoretky, zatlieskajte im usmejte sa na ne- ale nie takým úsmevom, že áno cica teba by som si do postele vzal.
Spoveď mažoretky
Niektorí ľudia mažoretky odsudzujú. Iní ich obdivujú. Iní obdivujú ich krátke sukne. ale ako to vnímajú ony -my- JA ? Som mažoretka už niekoľko rokov. Čo ma k tomu viedlo? No v 12 rokoch mi pripadali mažoretky úžasné. Boli vysoké, pekné a vedeli super triky s paličkou. Tak som sa na to dala. Tréningy sa vtedy ani nedali nazvať tréningami. Učili sme sa len choreografie. Bolo to nenáročné. Vcelku. Neskôr doba pokročila a ja som vymenila súbor. Myslela som si, že keď už som bola mažoretkou 5 rokov, nemá ma veľmi čo zaskočiť. Ale zaskočilo. Nové prvky zložitejšie choreografie, kompikované točenia. Ako som videla tie baby ako makajú, dvíhajú nohy. držia postoj a kadečo iné, padla mi sánka. Tomuto sa vravelo tréning. Hrozne sa mi to zapáčilo. Ako keby som sa do tohto koníčka znovu zamilovala. Aj keď po prvých tréningoch som mala slušnú svalovicu. No tá sa postupne vytrácala. Teraz je to okay.
