A ja nič nepoviem. Nechávam si to na neskôr. Na náročné časy, ktoré nás privalia. Náš rozvod bude ťažký a smutný. Zvládneme ho. Tak ako všetko doteraz. Keď sa narodil malý, boli sme celkom stratení. Vzdychala som na pôrodnej sále a pripadala si ako bezbranné zviera, ktorému dávali pocítiť, že je na pomoc odkázané. Ten čas by som už nechcela vrátiť. Ležala som tam s roztiahnutými nohami a prepadávala sa od ich hanby.
„Ako sa ty môžeš hanbiť za nich?“ nechápal Roman.
„Neviem, mám to odjakživa. Ako chorobu. Ľudia majú cukrovku, ekzém, alergiu a ja mám hanbu. Ktokoľvek v mojom okolí sa zachová ako kretén a ja sa zaňho hanbím“.
Som už z toho unavená. Začínam si dávať veľký pozor, kto sa vyskytuje v mojej blízkosti. Ale niekedy sa to nedá ovplyvniť. Napríklad vtedy v pôrodnici.
„Ako sa nám darí, mamička“? Spýtal sa primár a ani sa na mňa nepozrel, nečakal na odpoveď, hľadel do karty, počúval sestry, ako na páse, nemáme sa kedy zastaviť. A potom mamička z vedľajšej postele chcela vyskočiť z okna a potom sestrička niesla novorodeňa akoby to bola športová taška značky Nike. Jeho hlavička bola tak blízko pri zemi, skoro ňou šúchala o dlážku. A ja som stála pri stene, neschopná slova ani pohybu a pozerala som na to dieťa, na jeho tvár a želala som si vyrobiť tam obrovskú hysterickú scénu, všetko im to vykričať, aby sa už konečne začal hanbiť niekto iný.
Lenže ja nie som hysterka.
A tak som sa ťahala popri stene s roztiahnutými rukami ako vyčerpaný netopier a hľadala ten debilný smradľavý hajzeľ, na ktorý musím ísť sedem -krát za deň a ktorý predo mnou cúval až na koniec holej chodby, na ktorej nie je ani jedna stolička. Čo by im to spravilo - dať tam jednu hlúpu stoličku.
A potom úľava, keď sa ten film s názvom pôrodnica skončí a ja idem konečne s malým domov. Vtedy som netušila, že sa začína iný, oveľa ťažší film a ja v ňom už nehrám hlavnú rolu. Som iba komparz, hviezdou je Jakub, ktorý sa teraz tvári že „Mami, nebuď trápna“, keď chcem, aby si dal rolák, vonku je mínus dvadsať a on sa poriadne ani neoblečie, lebo chce byť cool. Alebo mi povie: „Ty ma nemáš rada, keď ma nechceš pustiť tam a tam a dovoliť to a to“ a ja stále vytyčujem mantinely a staviam zátarasy, aby sa nepopálil, nedoráňal, nedodrúzgal. A neskôr tie mantinely zas posúvam, aby mohol dýchať.
A potom sa bojím.
Rozmýšľam, aká budem, čo vydržím, či sa zlomím. Mám dokonalú prípravu.
Nakoniec sa vidím stáť: neschopná slova ani pohybu s roztiahnutými rukami ako vyčerpaný netopier.
