Sobibor bol vyhladzovací tábor, v ktorom podľa odhadov zahynulo až okolo 250 000 ľudských životov. Nachádzal sa v blízkosti obce Sobibor v juhovýchodnej časti Poľska. Tábor bol zriadený začiatkom roku 1942 a spolu s vyhladzovacími tábormi Belzec a Treblinka plnil svoju úlohu v "Akcii Reinhardt" - v systematickom vyvražďovaní židov.
"A včera som nemohol dopiť zbytok mlieka, pretože si trvala na tom, že si ho musíme schovať na dnes!" boli posledné slová Thomasa Blatta maminke, ktorá spolu s jeho otcom a bratom putovala priamo do plynu - vydali sa cestou do neba..ako sa to medzi väzňami zaužívalo. Rodina Blattovcov už pred odjazdom vedela, čo sa v tábore deje, bývali od neho neďaleko, ale ako každý človek vo vnútri dúfala, že sa im podarí nejakým spôsobom prežiť.. Prežil iba Thomas, ktorý sa neskôr osobne stretol so samotným Karlom Frenzelom, veliteľom I. tábora v Sobibore. (prepis ich vzájomného interview môžete nájsť: http://www.holocaustresearchproject.org/survivor/blattfrenzel.html )
Väzni nikdy neverili, že by sa im bolo podarilo z tábora ujsť. Vedeli, že Sobibor je konečná stanica a dúfali len v to, že ich Nemci budú držať nažive čo najdlhšie kvôli ich pracovnej sile. Avšak opak bol pravdou.
Už dlhšiu dobu sa v Sobibore vytvorilo odbojové hnutie vedené poľským židom Leonom Feldhendlerom, ktorého účelom bolo povstať a vymyslieť únik z tábora. Motiváciou k úteku bol transport židov pracujúcich pre Nemcov z tábora Belzec. Prekvapivo neboli poslaní po Himmelstraße, ale boli okamžite postrieľaní po príchode. V oblečení z jednej obetí stálo napísané:
"Všetci sme väzni z tábora Belzec. Nemci nás využili k likvidácii tábora. Povedali, že pôjdeme do nového pracovného tábora, ale teraz sme tu v Sobibore a vieme, že je to určite náš koniec. Aj vy budete zabití. Nenechajte sa oklamať ako my. Pomstite sa!"
Ale ako úspešne naplánovať útek z tábora, keď všetky predošlé boli neúspešné a skončili tragicky? Máme toľko síl? Odvahy, účinnú stratégiu? Máme vlastne právo riskovať? Ktovie, čo s nami Nemci plánujú, je možné, že nás budú ešte potrebovať? Prečo nežiť ešte o jeden deň dlhšie?
Pomoc prišla nečakane...S novým transportom sovietskych vojnových zajatcov dňa 23.9.1943, prišiel do Sobiboru aj Alexander Pečerskij, 34-ročný dôstojník Červenej armády. Ten sa v tábore zviditeľnil svojím stretom Karlom Frenzelom, kedy dostal za úlohu preťať kládu dreva za 5 minút. Ak sa mu to podarí - dostane cigarety, ak nie za odmenu dostane 25 rán bičom. Pečerskému sa podarilo rozťať kládu za štyri a pol minúty. Karl Frenzel vytiahol cigarety, pričom Pečerskij odpovedal, že nefajčí.. Frenzel mu doniesol čerstvý chlieb s maslom a Pečerskij neváhavo odvrknul, že v tábore sú predsa dostatočné prídely potravín a nemá hlad.. Odvtedy sa začalo o neho zaujímať odbojové hnutie tábora.
Stratégia povstania spočívala v zabití čo najväčšieho počtu dôstojníkov a veliteľov, čím by nižšie postavení nemeckí vojaci a ukrajinskí strážci stratili velenie a nastal by chaos, ktorého väzni chceli využiť.
Rozchýrilo sa (údajne od ukrajinského dozorcu), že Nemci plánujú likvidáciu tábora na 15.10.1943. Deň D nastal 14.10.1943.
Akcia sa skladala z 3 fáz. 1, fáza spočívala v zorganizovaní útočných skupín a v príprave zbraní - tie tvorili zväčšia sekery, nože a bodné zbrane. V 2. fáze mali povstalci hodinu na to, aby povraždili čo najviac Nemcov a Ukrajincov a 3. fáza spočívala vo vyhlásení hromadného úniku. O vzbure vedela len hŕstka poľských židov, aby sa predošlo k jej prezradeniu. Hodiny odbili 16:00 hodinu a...
Telefónne dráty, ktoré spájali tábor so železničnou stanicou sa podarilo odpojiť, tábor nebol v kontakte s okolitým svetom, už nebolo cesty naspäť.
Prvou obeťou sa stal dôstojník Niemann, ktorý si prišiel do krajčírskej dielne vyskúšať svoj nový oblek - no obliecť si ho nestihol..sekera bola rýchlejšia. Onedlho si prišiel po topánky veliteľ Graetschus, ktorého stihol rovnaký osud ako Niemanna. Ukrajinský strážca Klatt tiež spoznal, aká mocná je dlho potlačovaná nenávisť, v podobe úderov sekery. Celkovo sa povstalcom podarilo zabiť 11 Nemcov a neznámy počet Ukrajincov. Frenzel mal šťastie... do dielne sa nedostavil, hoci sa tam pravidelne o rovnakej hodine dostavoval. Medzitým sa väzni zoskupili na zhromaždišti a nervózne vyčkávali. Doteraz všetko išlo podľa plánu...až...
Erich Bauer, dôstojník SS. prišiel do tábora so zásobami a zaparkoval blízko správneho bloku, kde uvidel telo dôstojníka SS Waltera Rybu... Okamžite začal zbesilo strieľať na všetkých väzňov, čo mu prišli pod ruku. V nastalom chaose, musel Pečerskij vyhlásiť tretiu fázu o niečo skoršie než bolo plánované. Prehovoril k ľuďom: "Bratia, náš osud sa naplnil. Zabili sme väčšinu Nemcov, sú mŕtví. Teraz musíme povstať a utiecť. Pokiaľ musíme zomrieť, zomrieme so cťou. Pokiaľ prežijete, povedzte svetu o tomto mieste a o tom čo sa tu dialo. DAVAJ!!" Od toho okamžiku sa ľudia strmhlav vrhli smerom k drátom tábora. Bežali, nehľadiac doprava, doľava, dozadu..bola to ich posledná šanca zabojovať o svoj život. Zúfalo sa vrhli na ostnatý drát, snažili sa ho prelomiť, vytvoriť aspoň diery, cez ktoré by mohli utiecť. Počas tohto boja sa Nemci s Ukrajincami stihli spamätať a spustili paľbu do bezbranných utekajúcich ľudí. Plot sa im síce podarilo prekonať, avšak okolie tábora bolo silno podmínované.. Ľudia v behu na míny stúpali a všade lietala ich telá.
Z celkovo 200 ľuďí, ktorým sa podarilo prekonať ostnatý drát a aj mínove polia, ich prežilo 50..
"Mohol som zomrieť. Stačilo mi cítiť slobodu čo i len minútu, pretože som naozaj nečakal, že prežijem" - Thomas Blatt.
