„Konečne,“ poviem a sadnem si na najbližší peň, ktorý vidím. Vzduch je svieži, pomaly sa snažím vdychovať vôňu ihličia. Stromy cítia, že zima od nich odtrhla svoje pazúry a snažia sa nabažiť svetla a tepla čo najviac môžu.
Toto miesto je mi najmilšie. Určite aj Vy máte miesta, v ktorých cítite, že ste nechali kúsok svojho srdca. Ak Vás v hocijakej chvíli chytí clivota, otupenosť, bolesť duše, tak zatvoríte oči a ste tam, pretože ste tam nechali kus zo seba. Zatvoríte oči a vidíte svetlo, ľudí, prírodu, počujete zvuky a ruch, čokoľvek čo ste si z toho miesta v sebe zanechali. Všetko to ožíva a otvára sa to pred Vami, už len natiahnuť ruku a chytiť to...zhmotniť tú predstavu..Byť tam.
Je streda po práci. Všetko to akosi na mňa doľahlo.. Potrebujem odísť, dýchať, kričať..Všetko ma tlačí. Ponáhľam domov a s výhovorkou ísť autom nakupovať, vyťahujem auto z garáže a trielim preč... Viem presne kam mierim. Predpokladám, že cez týždeň o tomto čase tam nebude veľa ľudí, ak vôbec niekto. Okno u šoféra mam do poly otvorené, rádio hrá oldies. Presne podľa môjho gusta. Autu dá kopec zabrať, rýchlosti mením z dvojky na trojku, z trojky na dvojku, niekedy motor zahučí, až mi ho príde ľúto, ale viem, že to zvládne. Serpetínky sa postupne míňajú a začínam pociťovať úľavu. Už som blízko. Mala som pravdu, parkovisko je prázdne. Zaparkujem čo najbližšie môžem, vypnem svetlá, motor a rýchlo sťahujem pás. Už chcem ísť von.
Na úpätí mohyly sa pasú dvaja poníci. Jeden z nich je hnedobiely a je bližšie ku mne. Čierny je trochu opodiaľ. Divím sa, že im neujdú, asi sú zvyknutí sa takto voľne pásť, bez nejakého oplotenia. Rozhodnem sa, že mohylu ako prvú nenavštívim.. schádzam nižšie k hotelu, naozaj tu nikto nie je. Hotel je zatvorený. Schádzam poniže neho, medzi partizánske bunkre. Zvrchu ich nie je moc vidno, strechy sú zakryté hlinou a popadaným lístím. Dávam pozor kam stúpam, je to trochu strmé a nechcem pristáť na zadku. Po pravej strane sa mi vynára prvý bunker. Od vojnových rokov sa jeho podoba zmenila. Jeho obvod je tvorený drevami, sklenené okna zakryté mrežou, podlahu tvorí udupaná hlina. Teraz sa mi tam nepodarí vstúpiť, otvárajú ich len pri oslavách. V bunkroch Nemci upálili zaživa siedmich partizánov. Niekedy čakám, že ešte stále sú tu.. v lese neexistuje čas.
Dlho tam stál. Čo zostane? Pomyslel si v hlbokom úľaku. Čo zostane, až on tu nebude? Nič len pomíjivá spomienka v hlavách niektorých ľudí, jeho rodičov, pokiaľ ešte žijú, niekoľko kamarátov, možno i v Alžbetinej - a na ako dlho? Pozrel do zrkadla. Pripadalo mu, ako by už bol ľahký ako list papiera, tenký, len tieň, poryv vetra by ho odvial, ako bol vysiaty pumpami, vlastne už len šupka.
(E.M.Remarque: Čas žitia a čas umierania)
Asi o dva metre nižšie som zbadala ten peň. Sadnem si naň a je celkom pohodlný. Všetko sa odrazu stratilo. Som tu len ja, stromy, lístie, vtáci v povetrí a zďaleka počujem ďatla. Inak je tu ticho. Myšlienky sa mi zastavili. Prichytila som sa, ako mi z kútikov očí idú slzy a zľahka sa usmievam. Ako dlho si tie pocity uchovám? Bude do stačiť? Neviem. Jediné čo viem je, že onedlho sa vrátim.
„Potrebujem auto, kedy budeš doma??“ ozýva sa otcov hlas v mobile.
„Áno, už idem...,“ skončím hovor.
Ešte prídem.
