"Budúci víkend ideš s nami do Krásnej Vsi, babka navelila zber zemiakov," kričí mama z kuchyne, "tak si nič neplánuj!" "Bože, zase? Ved toť sme ich sadili, a kto všetko tam ide?" pýtam sa jej ako si obúvam topánky. "Všetci," odpovie, zaleje si kávu a ja bez slova odchádzam z domu. To, že by som odmietla, alebo mala akékoľvek plány, neprichádzalo do úvahy... Presne si viem vybaviť scenár, ktorý sa opakoval s každoročnou pravidelnosťou.
V to sobotné ráno nám bolo jasné, že sa to neodvolalo. Mama už dávno vyvádzala v kuchyni, balila jedlo a pálené, pričom ja som si zbalila svoju igelitku vecí určených na prezlečenie "to ti bude dobré na záhradu". Obula som ošúchané tenisky, zaklapli sme dvere a všetci - čiže ja, mama, sestra a babka s dedkom šoférom sme sa natlačili do malého červeného favorita.
Tú cestu som vždy milovala.. Dediny som poznala naspamäť, poznala som dokonca každú zákrutu, ktorá nasledovala... Ale čo bolo najpôsobivejšie bola časť, ktorá bola tesne pred "Krásnejsou".. So sestrou sme si rozdelili strany lesa...moja bude pravá a jej ľavá...obe sme otvorili okná a rukami nám prechádzal čerstvý studený vzduch...
Konečne sme dorazili na to naše miesto celodenného utrpenia (teraz by som ho najradšej zázračnou paličkou vrátila naspäť). Odľahčili sme favorita, vystreli nohy...vybalili jedlo. Babka tradične navarila guláš, ktorým sme si okamžite po príchode nadžgali žalúdky...i cestou človek predsa vyhladne.. a v tej chvíli babka zavelila a jedlom ospatá rota sa vypravila do záhrady. Cestou sme si zobrali táčky a naplnili sme ich vreciami. Presne podľa babkiných inštrukcií, každé dva riadky mali stanovené dve vrecia - museli sme predsa zistiť, ktorá odroda sa nám najviac vyplatila.
A mohli sme začať...
Ešte si viem predstaviť, ako je to cítiť hlinu v ruke a prstami čistiť zemiaky, zbavovať ich klíčkov a nadovšetko dávať pozor, aby sme do nich nezaťali - tie sa musia zjesť čo najskôr.
A tie debaty - o politike, o Trenčíne a jeho škandáloch, o škole, práci...a tradične, že možno je lepšie si zemiaky kúpiť a nie takto sa tu narobiť...
Riadky sa míňali, vrecia napĺňali a slnko sa postupne znižovalo. Spotení, narobení, ale spokojní ako sme to všetko zvládli sme si štrngli domácou slivovicou.
Zberu bolo koniec. Zabalili sme si veci, vrecia rozdelili do rodín a zamkli bránu s vedomím, že o rok sa vidíme znova.
Vrátila by som tie časy :)
