Sedí tam taká sama a taká opustená, no krásna ako vždy. Pozerá na mňa hlbokými hnedými očkami, v ktorých jasne čítam úprimnú lásku, no smútok a beznádej. „Stále ťa opúšťam a nechávam ťa samotnú, ja viem miláčik!“ Pozrela na mňa, smutne prikývla a jej hlasivky vydali neopísateľný zvuk. Pristúpila som ku nej bližšie a privinula som sa ku nej ako k bábätku. Cítila som ako jej bije srdce. Je nádherná. Platinovo biela pokrývka hlavy s hnedými pramienkami, úprimné a láskyplné hnedé oči, snehobiele zuby a jemné končatiny ju robia najkrajšou na celom svete. Je síce drobná a subtílna, no vôbec jej to zo šarmu neuberá. Nemôžem si nevšimnúť jej elegantné oblečenie. Extravagantný biely kožuch z pravej kožušiny. To je celá ona. Nikdy ju nezaujímali kampane na ochranu zvierat. Mám pocit, že v umelej kožušine by sa necítila tak honosne...
Sadla som si ku nej a pobozkala som ju na jemné čielko. Spokojne zafunela. Vedela, čo bude nasledovať. Je veľmi predvídavá, vždy myslí dopredu a nič nenecháva na náhodu. Všetko má dôkladne premyslené a keď sa jej nedarí naplniť svoje ciele neváha použiť ženské zbrane. Je priateľská asi ako nikto na svete a nevymenila by ma za nič na svete. Tak isto ako ja ju. Musím sa vám priznať, že toto bola láska na prvý pohľad...
Prvý raz sme sa stretli pred rokom a pol. Bola ešte veľmi mladá, viac dieťa ako žena. Sedela na schodoch, schúlená v chlpatej deke a triasla sa ako osika. Prisadla som si ku nej a pohladkala ju po maličkom chrbátiku. Bojazlivo sa na mňa pozrela a odtiahla sa. „Vždy si si držala od cudzích odstup, všakže ty moja malá mrcha!“ vyhŕkla som. No ona sa na mňa nechápavo zahľadela a pritúlila sa ku mne. Pamätám sa veľmi jasne na prvú noc, ktorú si strávila u nás doma. Zoznámila som ťa s mojimi rodičmi a tým si hneď padla do oka a obľúbili si ťa ako vlastnú dcéru. Prvá večera u nás doma prebehla tiež bez problémov. Našťastie nie si vyberavá a spasieš všetko čo pre teba položíme. Nezabudnem ani na prvý darček pre teba. Znovu na mňa pozrela a zafunela. Áno, je to tá gumená líštička, ktorú si mala stále v postieľke, pretože ti pripomínala mňa keď som ťa znovu opustila. Vždy, keď som ťa zas a znovu opustila, utekala si z domu a túlala si sa ulicami a hľadala ma, pretože si vedela, kam som šla.
„Miláčik, ani si nevieš predstaviť, ako ťa ľúbim,“ povedala som jej a chytila jej tváričku do svojich rúk. Keď som ťa nechala naposledy, stalo sa presne to, čoho som sa obávala. Ušla si z domu v nádeji, že ma niekde na ulici nájdeš, no jediné čo si našla boli pneumatiky auta, ktoré okolo teba prefrčalo. Aj napriek tvojej predvídavosti si neodskočila. V hlave búrka a nekonečné otázniky, prečo nie som s tebou. A vtedy to prišlo. Blikajúce smerovky veľkého auta a neskutočný výkrik, ktorý vydali tvoje hlasivky boli krídla ktoré držali nočné rúcho. Ostala si ležať na ceste. Všetci si mysleli, že si mŕtva. Celá zahalená v krvi a zvíjajúca sa v bolestných kŕčoch. Môj otec, hrdina, však zavolal lekára a ten ti spolu s anjelmi strážnymi pomohol vrátiť sa z tmavého tunela späť na zem. Vedela si, že musíš vydržať. Že ma musíš vidieť. Že mi svojim pohľadom musíš povedať ako veľmi ma ľúbiš...
Sadla som si ku nej a pobozkala som ju na jemné čielko. Spokojne zafunela. Vedela, čo bude nasledovať. „ Zara, miláčik, ideme sa napapať a potom pôjdeme na prechádzku, len musím nájsť obojok...“
