Podstata problému väčšinou väzí v dvoch masochistických štýloch. Jeden z nich je také to „voľkanie“ si vo vlastnej bolesti. Nekonečné vnútorné rozpitvávanie toho čo sa stalo, čo sa mohlo stať, keby ste niečo povedali inak, alebo keby ste to nepovedali…Keby ste sa zachovali inak. Zaregistrovali ste frekvenciu slova „keby“? Jedna známa perla ducha hovorí: „ Keby bolo keby, boli by sme v nebi!“ To, že človek vekom a skúsenosťami dozrieva je síce klišé, ale tkvie v ňom hlboká podstata. Zaoberať sa minulosťou v tomto zmysle je podľa mňa zbytočné, pretože minulosť jednoducho nezmeníme. Je taká, aká je a iná nebude. Najlepšie bude, ak sa s tým čo najrýchlejšie zmierime. Žitím pre minulosť sa človek ochudobňuje o zážitky v prítomnosti a pripravuje si živnú pôdu pre banovanie v budúcnosti. Druhým masochistických štýlom, ktorý je ešte nebezpečnejší ako tento je popieranie. Je druhým mantinelom, na ktorý môžete naraziť a veľmi ťažko sa zraniť. Žijete totiž v pocite, že sa nič nedeje, že ste silná, nič a nikto vám nedokáže ublížiť, no ak dôjde ku konfrontácii, roztrasú sa vám kolená ako malému dievčatku pred veľkým zlým svetom. Živým príkladom je pre mňa jedna moja kamarátka, ktorá sa rozišla so svojou životnou láskou. Veľmi dlhý čas sa z toho nedokázala spamätať, pretože ON pre ňu znamenal úplne všetko na svete. Preplakala dni, noci až mala zrazu pocit, že vyplakala všetky slzy, ktoré vlastnila. Povedala si, že to už prešlo. Že sa postaví, otrasie, pôjde ďalej a ukáže tomu sviniarovi, ako veľmi sa mýlil, keď jej zlomil srdce a ušiel s inou. Istý čas sa správala úplne normálne, dokonca neprejavovala žiadne známky prežívajúcej životnej krízy, no my všetci čo sme boli v jej bezprostrednej blízkosti sme vedeli, že to pod pokrievkou vrie. Spomínaná konfrontácia nastala, keď sa s ním nečakane stretla. Stáli oproti sebe, pozerali na seba ako úhlavní nepriatelia a keby dokázali pohľady vraždiť, tak už stojíme za policajnou páskou. Bola to dospelá sebavedomá žena, ktorej sa pri pohľade na svoju bývalú lásku roztriasli kolená presne ako malému dievčatku a bola bezmocná a neschopná povedať aspoň jednoduché : „Zdochni!“
Ďalšia kamarátka tiež doplatila na svoju neschopnosť priznať si svoju bolesť. Jedného dňa sa rozhodla upratať si šatník a tak si ma zavolala na pomoc. Ako sme sa tak dostali do útrob jej skrine, našli sme v pokrútenej igelitke rezíduá po jej bývalom frajerovi- darčeky, ktoré pre neho mala nachystané na jeho narodeniny, ktoré už spolu bohužiaľ ( alebo našťastie) neoslávili. Začala ich v rukách tak zvláštne žmoliť a ja som na nej videla, že je myšlienkami niekde úplne inde. Zrazu sa postavila, zapla jeho obľúbené cédečko a začala mi smokliť na ramene.
Je ťažké poradiť si s bolesťou na duši a v srdci, pretože na tú nezaberá ani Ibalgin 600. Východiskom z neriešiteľnej situácie nie je ani strkanie hlavy do piesku, ba dokonca ani utápanie sa v bolesti a nespravodlivostiach. Nepomôžu ani litre alkoholu a krabičky cigariet. Myslím si, že najúčinnejšou terapiou je obklopiť sa priateľmi, ktorí vás majú radi a vedia ako na vás. A samozrejme, najdôležitejšia je viera v seba samého a sebaláska. Viem čo hovorím, prešla som si tým aj ja. :-)
