Možno tieto riadky čítate s určitým dešpektom, no radím Vám, dajte si pohov. Závisláci zďaleka nie sú len narkomani zgrupujúci sa v temných parkoch s dopichanými zápästiami. Určite mi dáte za pravdu keď poviem, že vo svojom okolí poznáte citového závisláka, respektíve človeka, ktorý je pre niekoho ako jeho súkromná droga.
Na strednej som mala jednu kamošku. Nejakou zhodou okolností sa ocitla na oslave s chalanom, ktorého strašne nemusela, aj keď ani sama nevedela prečo. So stúpajúcou nočnou hodinou a hladinou alkoholu v krvi sa za nevysvetliteľných okolností ocitli sami. Slovo dalo slovo a bozky dali bozky. Cítila sa previnilo, pretože v tom čase bola ešte zadaná, aj keď rozchod bol len otázkou času. Od tej oslavy šialene vyhľadávala jeho prítomnosť, čakala na mejly od neho, počúvala hudbu, ktorú miloval... Vedela, že robí somariny, ale nevedela si pomôcť. Až po dlhom čase sa rozhodla, že si strihne odvykačku, ale viete ako je to s drogami- náhodne na ňu natrafíte a znovu sa ocitnete v jej osídlach. Minule som sa s ňou rozprávala a povedala mi, že v tom lieta znovu. Iba som sa na ňu usmiala, pretože komu niet rady, tomu niet pomoci.
Koniec koncov, verím, že každý z nás už zažil, že stretol niekoho, kto bol pre neho ako droga. Pocity nekonečnej eufórie a sily pri styku s intoxikačným činiteľom či klamlivý pocit a nahováranie si, že to máte pod kontrolou. Aj keď Vám v mozgu v kolónke PUD SEBAZÁCHOVY bliká červené svetielko a zvoní poplašné zariadenie tvrdíte, že sa to vstrebe. Že sa z toho vyspíte. A za tým nasleduje ďalšie štádium závislosti- popierania. „Nie, som úplne v poriadku, nebuď hysterická!“/ „Už to so mnou nezamáva!“/ „Už ma to dávno prešlo!“ / ...doplňte ľubovoľnú výhovorku... Ak ste to prežili, určite si tieto moje úvahy čítate s priblblým úsmevom a prikyvujete so slovami: „ Sakra, má pravdu!“
Mňa však zaujíma iná vec. Prečo je to tak? Prečo sa nedokážeme odpútať od ľudí, ktorí su pre nás ako drogy? Prečo si nechávame falošnou realitou narásť krídla, s ktorými lietame, aby sme následne padli a tvrdo si narazili hubu? Prečo odmietame počúvať zdravý rozum a ignorujeme fakty, ktoré jasne hovoria v prospech našej sebadeštrukcie? Všetky závislosti vraj majú niečo spoločné- otupujú vnímanie reality. Našim zmyslom ponúkajú intenzívnejšie zážitky, ktoré pohlcujú našu pozornosť. Preto máte zrazu mylný dojem, že prežívate neopakovateľné a najlepšie chvíle Vášho života.
Pocit blaženosti, ktorý sa vytvorí pomocou závislosti spôsobuje nejaký činiteľ, či skôr naša reakcia naň. Je to však dočasné štádium, preto keď opojenie vyprchá, cítime sa mizerne. Takto to vzniká aj s ľuďmi, čo sú pre nás ako drogy. V ich prítomnosti sa cítime fantasticky, sebavedome, no keď to pominie, zrazu cítime, že nám to chýba. Preto si prítomnosť dotyčnej osoby umelo vytvárame čítaním smsiek, pozeraním fotiek či počúvaním hudby, ktorá nám dotyčného pripomína. Áno, je to masochizmus, ale ten si kvôli opojeniu neuvedomujeme.
Kým sme boli deťmi, vždy nás učili, že najdôležitejšie je vedieť povedať NIE. S dospelosťou ide ruka v ruke zodpovednosť a schopnosť brať za svoje činy následky. Nechcem moralizovať, lebo ani ja nie som iná, ale ak by som to mala zhrnúť poviem len jedno: ak ste už aj na niekom závislí, nezvaľujte svoje chyby na ostatných a svoje hriechy a kríž si poneste sami. :-)
