Sme poriadkumilovný národ, dozaista so mnou budete súhlasiť. Každoročne robíme jarné upratovanie, letné upratovanie, jesenné upratovanie, upratovanie pred Vianocami, upratovanie pred Veľkou nocou. Každé 4 roky sa robí upratovanie na jednotlivých ministerstvách a v súvislosti s tým aj čistky na rôznych pracovných pozíciách. Občas si robíme upratovanie vo svojej hlave, srdci, vzťahu, skrátka a ľahko- stále máme nutkanie kutrať sa v niečom. Otázka však znie: je to vždy v prospech veci? Vypláca sa mútiť vodu a rozvíriť vrstvy prachu, pod ktorým v pokoji odpočívajú veci dávno zabudnuté?
Pred pár dňami som sa rozhodla urobiť si poriadok v počítači. Že je na to správny čas som usúdila podľa toho, že spod jednotlivých zložiek som nedokázala rozlíšiť, aké pozadie na pracovnej ploche vlastne mám. Keď som sa tak začala hrabať vo svojich fotkách, začala ma chytať príjemná nostalgia. Fotky z rôznych akcií, diskoték, chát, kúpalísk, zo stužkovej, z maturitného ročníka, zo strednej... Potom sa však stala dosť nepríjemná vec- v zápale nadšenia som naďabila na môj takzvaný súkromný archív, do ktorého som nadobro pochovala všetky fotky, ktoré už nikdy nemali uzrieť svetlo sveta. Vzápätí som si uvedomila, že niekedy je lepšie nerobiť si v počítači poriadok, pretože sa Vám môže veľmi ľahko stať to, čo sa stalo mne- natrafíte na svoju trinástu komnatu a väčšinou to nevypáli najlepšie. To, na čo bol kedysi povznášajúci pohľad, môže byť dnes skľučujúce a stresujúce. Preklikala som pár položiek, no keď sa mi začal pohľad zastierať, povedala som si, že nie som masochista a poslušne som to “iksla“.
Podobne raz skončila moja kamarátka, ktorú som už tuším raz spomínala. Upratovali sme jej šatníkovú skriňu a v jej útrobách našla rozličné rezíduá po svojej bývalej láske. Darčeky, ktoré mu už nestihla dať, spodná bielizeň, v ktorej mu už nestihla spraviť módnu prehliadku či lístky z kina a podobne. Rozplakala sa ako malé dievčatko a smoklila kým vládala.
Avšak, nie sú to len spomienky na milostné vzťahy. Bolestné chvíle a celkom kvalitnú depresiu môže privolať spomienky na už skončené priateľstvá, premrhanú mladosť, opustené pracovné miesta či na bytové jednotky, v ktorých sme kedysi spočinuli. Zaiste ste sa aj vy niekedy rozhodli poupratovať si v izbe, byte, dome, hrade... Zrazu ste našli staré fotky, pohľadnice, lístočky zo školy, vstupenky z múzeí, denníčky a všelijaké iné somarinky, ktorých sa nedokážete zbaviť ani v prudkom návale upratovaniachtivosti. Aj keď okolo Vás lietali čiastočky prachu a kýchali ste ako besný, v rukách ste tieto milé vecičky žmolili a možno ste si aj poplakali. Nič to nemení na tom, že človek akosi nikdy nie je spokojný a neustále sa musí v niečom vŕtať. Ako som už spomínala, vždy máme potrebu a nutkanie robiť poriadok vo všetkom a z toho mi vyplýva jediná otázka- chceme mať vo všetkom jasno, alebo sme len masochisti?
Mám taký názor, že život je príliš krátky na to, aby sme sa zaoberali nepodstatnými vecami. Aj keď niekedy je ťažké preťať putá, ktoré nás s minulosťou zvierajú, vo väčšine nám koniec koncov neostane nič iné len sa prispôsobiť situácii, ktorá vznikla. Umáranie sa, rozmýšľanie, špekulovanie a prázdne dohady ešte nikdy nikoho neosvietili a ani nikomu neukázali jasnejšiu cestu. Niektoré spomienky naše srdce síce opúšťajú len s veľkými ťažkosťami a veľa krát ostanú v útrobách nášho Ja počas celého života, no dôležité je ísť napred. Jedna moja kamarátka stále hovorí, že veci sa dejú presne tak, ako majú byť. Nikdy som jej nechcela veriť, no s pribúdajúcimi skúsenosťami jej musím dať za pravdu. Niekto možno tvrdí, že je to osud, ktorý riadi naše cesty, niekto vraví, že cestu si hľadáme alebo tvoríme len my sami. Odpoveď je niekde medzi tým. Sú veci, ktoré sa ťažko vysvetľujú a možno na ne ani neexistuje logické vysvetlenia.
A čo z toho všetkého vyplýva? Upratovanie sa z času na čas zíde, avšak tak ako vo všetkom, treba vedieť kde je miera. Lenže z toho plynie otázka- kde je miera? Našli ste svoju mieru? Ja ju ešte stále hľadám J
