Ako som tak nad touto témou rozmýšľala, zamyslela som sa nad ľuďmi, ktorí sa v mojom živote vyskytli a ja som na nich niečo neznášala. Pred pár rokmi som mala priateľa, ktorý bol v kuloároch známy najmä „vďaka“ svojej slabosti pre nežnejšiu časť miestnej populácie. Neskutočne mi to liezlo na nervy a žila som vo večnom strese, či ma nepodvedie. Až sa to jedného dňa stalo a ja som nenávidela jeho slabosť pre ženy. Keď sa však nad tým zamyslím, veľmi som sa od neho nelíšila, pretože som prvé týždne nášho vzťahu chodila ešte s ďalšími dvomi a len som tŕpla čo sa stane, keď sa to prevalí. Neprevalilo sa, ale pocit viny ma stále sprevádzal. Jedna moja kamoška mala tiež frajera a dennodenne s ním zažívala scény ako z talianskeho filmu. Prekážalo jej, že je arogantný, egoistický a nikoho si vo svojom okolí neváži. Že všetko berie ako samozrejmosť. Navyše bol neskutočný snob. Svoju kamošku poznám roky a preto môžem s určitosťou povedať, že sa jej v ňom zrkadlili všetky vlastnosti, ktoré na sebe nenávidela, ale nedokázala s nimi nič spraviť, lebo boli silnejšie ako ona sama.
Ďalší bol zase kamoš, ktorý mal úžasnú priateľku. Bola milá, pozorná, slušná, aj zábavná a inteligentná bola. Dokonca aj skvelá milenka. Ale stále mu na nej niečo chýbalo. Časom si musel pripustiť, že neznesie to, že so všetkým súhlasí, všetkému sa dokázala prispôsobiť, s ničím nemala problém. Kamarát tak bol konfrontovaný so svojím skrytým Ja, podľa ktorého som ho poznala. Ešte na strednej som mala jednu spolužiačku, ktorá bola strašne usťažovaná. Na počasie, na školu, na rodinu, na to, že nemá frajera, na to, že má frajera. Sťažovala sa na menštruáciu a keď ju nedostala tak na to, že ju nedostala. Sťažovala sa na pretrvávajúce akné a škaredé nechty. Päť minút strávených s touto citovou pijavicou mi vysalo energiu na týždeň vopred. So sklopenými očami musím priznať, že ak mám zlý deň som takou citovou pijavicou aj ja, veď predsa pesimizmus nadovšetko.
Keď sa tak obzriem do minulosti, podobné príklady by som mohla menovať donekonečna. Človek skrátka nie je spokojný, keď v zrkadle vidí odraz, ktorý by najradšej zakopal sto metrov pod zem, len aby si nemusel priznať, že je skutočný. Tak isto je to s našou osobnosťou. Každému je ťažké priznať si svoje chyby a hlavne s nimi niečo robiť. Jednoduchšou voľbou je prevracať oči nad ostatnými. Čo takto začať najprv od seba? Ja som s tým už začala. A čo vy? :-)
