Tak som trošku popremýšľala, aby som mala vo veciach jasno, nahrávala som si sekundy na odpoveď. Zistila som, že stále trpím „mamičkovským komplexom“, totiž väčšina vecí, ktoré ma vedia dojať súvisia s mamičkovaním.
....18. septembra som rátala malé veľké víťazstvá, pády, zakopnutia, posuny vpred aj prešľapovanie na mieste. Už keď si vedela moja dcéra zaviazať šnúrky na topánkach, mala som pocit, že nastane koniec sveta. Dosť na tom, 18.septembra sa Alicka naučila bicyklovať.
Teraz stojím pred posledným školským rokom, kedy to hlavné nášho života tvorí len hra. Teším sa zo všetkého, čo máme za sebou a neskrývam obavy z toho, čo je pred nami. Obavy z môjho starnutia, dcériných prvých lások, medziľudských problémov, prvej 5 v žiackej knižke. Z toho, že začínam byť vo veku, ktorý si pamätám ako vek mojej mamy. Z toho, že príde čas, kedy zazvoním na dvere bytu a otvorí mi moje malé baby, ktoré bude samé doma. Z toho, ako 1x pôjde sama po ulici, sama bezo mňa, bez ocka, prosto sama!
Mne budú decká vykať, a ja nevyrovnám vrásky okolo očí. Vo voľnom čase budem rátať domáce úlohy a budem sa snažiť porozumieť tomu, čo som už raz dávno odžila. Ani myslieť nechcem na to..
No aby som pokračovala tam, kde som začala, dojíma ma k slzám - uvedomujúc si , že všetky moje obavy sú obrovským šťastím...,
byť mamou je úžasné, nebyť toho, ani neviem, čo by ma vedelo dojať ;o)
