Ráno vstávala prvá, aby zakúrila, pripravila raňajky. Chvíľu si oddýchla pri káve a nakrájanej horalke, občas si zdriemla, ale len na stoličke za stolom po obede, neplytvala časom. Keď vedela, že sa zastavíme, čakala nás už od obeda, s rajnicou na peci, aby sme mali jedlo teplé kedykoľvek by sme prišli. Hnevali sme sa, že sme najedení a musíme jesť opäť. Hnevali sme sa, keď sme chceli odísť a museli sme čakať, kedy starká príde zo špajze, pretože nebol deň, kedy by nám niečo nedala. Koláč, vajíčka, cukríky, čokoľvek, len niečo aby bolo. Hnevala som sa, keď som musela cestou domov niesť tašku a ponáhľať sa s vajíčkami do ľadničky. Hnevala som sa, keď nechcela oddychovať, brala mi robotu, ktorou som jej chcela pomôcť. Hovorili sme, že je chladná, pretože len robí a neobdarúva nás emóciami.
Teraz viem, že v tej rajnici, ktorá sa ohrievala na peci niekoľko hodín nebolo jedlo, bola to láska. V každom jednom vajíčku, každý jeden cukrík alebo koláč, každá minúta dňa, všetko to bola láska.
Keď varím pirohy, vždy myslím na Teba. Aj keď dcéry otravujem rôznymi prejavmi, ktoré ich akoby obťažujú, .... ony ešte nevedia, že aj to je láska. Škoda, že si tie moje dievky nestihla, páčili by sa Ti....
