Keď vošla dnu, nahlas sa pozdravila. Vybrala si koláč, peňaženku, a dôsledne odpozorovanými pohybmi vyťahovala korunky za mojej asistencie si odložila výdavok, peňaženku do svojej ružovej kabelky, vzala koláč a vybrala si stôl. Usadila sa, keď dojedla utrela si ústa a niečo vyťahovala zo svojej kableky. Bol to lesk na pery :o), natrela sa ním, opatrne ho zavrela a odložila späť. Preložila si nohu cez nohu, nahodila milý pohľad a po čase povedala, že by už šla domov.
Cestou domov sme sa rozprávali ako dve kamarátky a ja som cítila, ako veľmi sú tieto okamihy pre ňu dôležité. Skúšala si na reálnej situácie správanie, ktoré niekde videla. Veľmi sa snažila, aby sa jej podarilo vytiahnuť správne peňaženku, dobre vyzerať....tožvie, či stihla našu poobednú chvíľku aj precítiť....aj keď aj bez ohľadu na to bola na seba hrdá, že to zvládla tak, ako chcela. A že pozvala svoju maminu na koláčik....
