Šli sme tedaspolu z mojej práce a Alicka mi povedala: „Mami, ja nespadnem, lebo ty stojíš pri mne a ty vždydávaš pozor, aby som nespadla.“
Do očí sa mivtisli slzy, pretože ja som si v týchto slovách nepredstavila tokonkrétne, čo Alicka povedala....
Skutočne je totak, že my mamy stojíme pri našich drobcoch, dávame pozor, aby sa v životenepošmykli, bdieme pri nich, keď sú malí, venujeme im všetky naše myšlienky,túžby a sny, aby boli vo svojich životoch šťastné.
Všetky mamy chcúbyť ochrannými Anjelmi svojich detí.
Pamätám sa načas, kedy šla Alicka prvýkrát do škôlky. A čo som znášala najhoršie boloto, že už som nemohla povedať, že kontrolujem jej dych 24 hodín denne,z môjho poctivého „zmeriavania sa na ňu“ ubudlo niekoľko hodín, nevedelasom, ako sa cítila na prechádzke, ako sa tvárila pri jedle, s čím sahrala, komu venovala aký pohľad...začalo mi unikať tisíc drobností,o ktorých som chcela mať stále prehľad.
Zmierila som savšak s tým, že už nepatrím k „informovaným“ mamám, keďže nám skončil časkrásnej rodičovskej dovolenky.
Ale nikdy saneodnaučím na ňu neustále myslieť a aspoň v myšlienkach dávať na ňupozor, aby niekde nespadla....Bude to tak už navždy....
