Deti skutočne častokrát vediavycítiť realitu zo situácií. Deduško mal iskričky v očiach – (a myslím,že to nebolo len kvôli vínku) – aké nemajú mnohí mladí ľudia....
Deti vedia klásť úžasné otázky a donútianás tak rozmýšľať o veciach, ktoré sú pre dospelákov automatické, bežné a ktorýmneprikladajú význam, hoci majú svoju hĺbku...
Je milé sa dívať na detské rúčky,ako zaväzujú šnúrky na topánkach, pričom každý jeden ťah nie je automatický a nadkaždým pohybom premýšľajú, ako to ide ďalej, aby sa mašľa podarila...
Je ťažké sa nesmiať v situácii,ktorá má mať dôležitý výchovný význam, no v skutočnosti je naozaj veľmismiešna....
Nie je jednoduché, keď cítite,ako po hodine uspávania dieťaťa a tvárenia sa, že spíte, cítiť, ako vám dieťaposiela vzdušné pusinky a nevystískať ho za to – veď spíte! J
Pri každej súťaži počúvaminštrukcie, ako mám ísť pomaly, pretože ona je tá, ktorá musí ísť rýchlo, zakaždým rohom počúvam „BU“ a tvárim sa, ako som prekvapená. Každý večer sidávam pozor, aby v kúpeľni zasvietila Alicka, pretože už s menším výskokomdočiahne na vypínač a vždy sa urazí, keď ju predbehnem.
Deti sú skutočne slniečka našichživotov. Záleží len, do akej miery otvoríme okná a dovolíme, ako námpresvetlia, či oslnia životy.
Práve prichádza na svet jednoslniečko, na ktoré sa veľmi tešíme. A tak, ako sme pred rokom diskutovalinad svadbami a spomínali na naše vlastné, či už zažité, dnes večer spomínamena to, ako prichádzala na svet Alicka, ako rozsvietila náš život a ako v ňomstále udržiava svetlo....
