a ja som malapromócie.
Dnes sme sa malistretnúť – my všetci najbližší a osláviť spolu, že som to dotiahlav škole do konca...
Veď sme ajoslávili. Ale ešte niečo. Moja dcéra sa rozhodla, že odíde s babkovcamia dedkovcami po oslave na prázdniny. „Ale sama...“ stále opakovala.
Presviedčala somsa, že sú to len jej prázdne slová, pokým nepríde k skutočnému odchodu, ale mýlila som sa.
A tak som najej žiadosť pomáhala s balením, vysvetľovaním vecí okolo liekov, zvykov,hračiek.... a stále som si myslela, koľko zbytočných slov, veď Alicka sito aj tak rozmyslí.
Ale nerozmyslelasi to. Sadla si do auta, poslala bozk, zakývala a teraz cestuje....
Ona pravdepodobnespokojne sedí v aute a teší sa na zajtrajší výlet ku koníkom, nacestu vo vlaku alebo autobuse, na džúsiky a sladkosti od babieka dedov....
A ja vždy,keď počujem, že po ceste pred domom vrčí auto vybehnem, či sa náhodou nevracajús plačom domov....
Je už skoro večer,ale stále sa nevrátili....asi je všetko ok. Veď je to fajn, len....len tenzmysel bytia akosi u nás doma chýba.
Streda, 4. júla2007
Včera večer krásnezaspala, ráno sa zobudila s iskričkami v očiach, čo zažije, kam pôjde.
Ja stále chodím dojej izby, čakám na telefonát, či náhodou netreba sadnúť do auta a dobehnúť(150 km zvládame do dvoch hodín, je to raz-dva...).
V noci som sabudila a počúvala, či náhodou z detskej izby nepočuť plač, do auta nacestu, keď sme šli nakupovať som mala potrebu zobrať jedlo, náhradné oblečenie,zopár hračiek .....
Ale už nebudem nato myslieť, nie je na čo. Alicka je šťastná, má sa dobre aj bez toho , aby smepri nej stáli, všetko mali pod palcom a bez toho, aby sme rozmýšľali nadkaždým jej krokom a nad krokom, ktorý príde za tým prvým....
Naša dcéra dospelaoveľa skôr, ako sme to čakali, ako sme boli pripravení, len nám to stálenedochádza, že ten čas už prišiel...
Začíname novúetapu v našich životoch a i keď mi bude ľúto za tou minulou,teším sa na budúcnosť...aj keď viem, že Alicka ma bude potrebovať meneja menej....
