Alenie o tom som chcela písať...
Prišlisme do nemocnice. Zarazilo ma, koľko ľudí je v čakárni, mala som pocit, žeje osem hodín ráno a nie sedem večer.
Usadilisme sa teda a čakali. Naše čakanie ale bolo dlhé. Po vyše hodine sakonečne otvorili dvere ambulancie, z ktorých vyšiel pomerne dosť opitýmuž, pravdepodobne bez domova....Hneď sa pokúšal si zapáliť cigaretku, úsmev natvári, ... hm, život je gombička. Ale z nás, ktorí sme stále čakali sosvojimi bolesťami taký blažený pocit nesršal....
Medzitýmsme sa snažili vyvetrať čakáreň, vzduch v nej bol už takmernedýchateľný...škoda, že okná boli zaklincované....
Prišlaďalšia sanitka, s ďalším raneným...bezdomovcom. Asi viete, že sanitky majúprednosť pred ostatnými čakajúcimi....
Výrazytvárí ľudí čakajúcich na pomoc sa menili po každej hodine čakania, možno ajskôr. Prestávali byť trpezliví, prestávali byť statoční, ....
Potakmer štyroch hodinách sme sa dostali do ambulancie aj my, Alicka medzitým užpomerne dosť vyčerpaná a vyľakaná...Nebudem písať o pocitoch rodiča,ktorý má problém prežiť strach a byť statočný, aby jeho dieťa bolostatočné...
Mnesa to možno ukážkovo nepodarilo, mojej princeznej však áno, bola veľmi silná.
Možnoaj vďaka skvelému lekárovi, ktorý sa mám taký pocit na začiatok zľakol, keďzbadal vo dverách malé dieťa. Úprimne povedané, aj ja s manželom smečakali veľké zápasy pri vyšetrovaní....
Nechcemnikomu brať jeho práva, viem, že práva máme, nech sme ktokoľvek. Viem, že niknebol na chirurgickej pohotovosti len tak. Viem, že každého, kto tam bolsprevádzala bolesť, nech to boli dospelí, starčekovia alebo deti...Ale stálerozmýšľam, prečo moja trojročná dcéra musela čakať štyri hodiny na ošetrenie.
Domovsme dorazili pred jedenástou. Alicka po ceste zaspala...od únavy, bolestia strachu.
Želámsi, aby bol každučký náš deň až príliš stereotypný, želám si, aby som už nikdynemusela rozmýšľať o tom, ako niekomu vziať jeho práva....
