Keď som sa stalamaminou, mala som potrebu všetko riešiť, len aby to bolo v prospechnajmenších...
Môjprvý veľký problém boli psíčkari. V parku, pri detskom ihrisku, kdekoľvekv meste som nemohla dcéru nechať behať po tráve, pretože ...veď viete...
Mojužiadosť o riešenie tohto problému mesto vyriešilo do pár týždňov tak, žena ihrisku i v parku pribudli tabule so zákazom vodiť psov...
Keďsom navrhla mestu, aby odstránili veľké železné tyče, ktoré držali pokopepieskovisko alebo ho zavreli, kým ho nepostavia do podoby, že nebude nebezpečnépre deti, keď som upozorňovala na ostré kamene, ktoré sú presne tam, kde detidopadajú zo šmýkľavky, mesto znova dosť rýchlo zareágovalo...veľkou tabuľou, žekaždý je na ihrisku na vlastnú zodpovednosť....
Žiaľ,žijem v meste, kde nemôže fungovať materské centrum. Mesto, ktoré sihovorí priateľské deťom pod titulkou fotografie, pri miestnej mini fontáne,ktorá „je tu pre najmenších“.
Stretávamumelcov, ktorí robia detské predstavenia, a deti ich pri ich práci rušia,
Stretávamrodičov, ktorí mojkajú svoje deti len na ulici,
Stretávamlekárov, ktorí deti ponižujú a nevedia, že deti vedia aj spolupracovať,keď sa k nim správajú ľudia v bielych plášťoch s úctoua rešpektom,
Stretávamučiteľov, ktorí najlepšie zo všetkého vedia kričať,
...a vždy, keď stretnem niekoho, kto taký nie je, rozmýšľam, prečo to nie jetakto samozrejmé...
