Prvé výročie „chodenia“ sme oslavovali ako manželia, druhé výročie svadby sme boli traja. Naučila som sa byť manželkou, mamou. Vydatou dcérou. Prišlo to, stalo sa. Boli to úžasné roky. Učila som sa oboje a učím sa stále. Sprevádzal to stres, tisíce emócií, aj problémy, ťažkosti. Rodina sa naučila žiť svoj rodinný život, ja mamičkujem a je to krásne vychovávať a vidieť, ako každý deň prináša niečo nové, krásne, neobyčajné, občas šedivé a čierne.
Zlom nastal až potom, ako som sa mala stať mamou druhýkrát. Zrazu som stála pred predstavami, ktoré boli veľmi nereálne. Ako môžem milovať niekoho ďalšieho? Veď všetka láska ide mojim najmilším a viac už nedokážem dať. Samozrejme, tešila som sa, túžila som po tom, ale pocity neistoty v láske voči tomu novému malému človiečikovi ma stále strašili.
Maličká je už na svete. Tá staršia mi veľmi chýba, chýba mi náš spoločne prežitý čas. Ale to prejde. Teraz je dôležité, že nový člen našej rodiny je tu, je milovaný rovnako veľmi, ako všetci. Potrebuje nás, je naša. :) . My matky sme úžasné stvorenia. Je v nás toľko lásky, koľko si vedia predstaviť asi len naše deti. My dospelí sme na to prikrátki....
