Byť indigom je ťažké, ale to je na iný článok,...dosť na tom, moja prirodzená vlastnosť robiť veci dobre a naplno mi častokrát spôsobila viac nepríjemného, ako príjemného. Dívať sa na svet zo strany „vedka“, ktorý sa snaží poznať pozitíva, negatíva, ktorý hľadá správne hodnoty, ktorý chce poznať rôznorodosť, aby si vybral to, čo je preňho a pre jeho dieťa to najsprávnejšie je zdá sa nešťastím. A tak sa stalo, že z „byť matkou“ sa stala jedna veľmi veľká komplikácia.
Ľudia naokolo odmietali moje názory. Som dospelá, viem akceptovať aj takých, ktorí mi nepritakávajú, ale vadí mi, ak ma niekto odsudzuje za niečo, čo sa ho vôbec netýka, .... inými slovami, keď sa stará do vecí, do ktorých ho nič nie je....
Veď čo je na tom, že moja dcéra nepozerala televízor od 1 roka, nerozumiem, keď som bola „zvláštna“ už len za to, že som vyškrtla z jedálnička 2ročného dieťaťa čokoládu, moja dcéra nepije detské šampanské, doma nedržíme žiadne zbrane, putá, dýky ani nič iné.....
Pokým sa ma niečo bytostne nedotýka, nezvyknem to riešiť. Preto som ani neriešila to, že možno takých mám, ako som ja nie je veľa. Bolo mi jedno, ako iní rodičia vychovávajú svoje deti, ako k nim pristupujú, čo im dovoľujú, čím ich kŕmia, ako s nimi trávia čas....Ja som sa do nich nestarala a to isté som očakávala ja od nich....nie vždy boli moje očakávania naplnené, ale hold, taký je život....
Ale nie o tom som chcela....Síce je Alicka už väčšia, síce množstvo z mojich zásad stratilo význam, síce už mám kopu nových zásad , nedá mi, aby som tu nenapísala jeden príjemný zážitok z posledných dní.
Alicka sa zúčastnila na svojom už treťom karnevale. Rovnako, ako po minulé roky som deň pred tým, než sa mal zorganizovať dorábala našu zajačiu masku a celý večer si sľubovala, že o rok to už nenechám na poslednú chvíľu . Alicka sa veeeeľmi tešila. A ja s ňou....
Karneval sa začal veľmi veselo, pohľad na všetky deti a ich veľké radosti, ktoré mali v očkách bol neopísateľný. V takýchto chvíľach mám motýle v bruchu, je to niečo, na čo neviem nájsť slová, niečo, čo sa dá len precítiť...Karneval otvorili pani učiteľky, ktoré mali tiež pripravené svoje kostýmy. Všetky deti predviedli svojim rodičom tančeky, ktoré si nacvičili a pri tom sa veľmi zabávali. Okrem tombolových výhier bolo každé dieťa výhercom maličkosti. Na záver deti pritiahli svojich rodičov na parket a tancovali sme jeden vedľa druhého. Bolo to veľmi veselé. Deti boli šťastné. Učiteľky žiarili.
Tancovala som s vílami, vodníkmi, princeznami, námornými kapitánmi, lentilkami, motýľmi, lienkami. Nebol vedľa mňa ani jeden vojak, nik ma nestrelil od chrbta, nik na mňa nemieril spoza steny.
Nedá mi nepoďakovať všetkým pani učiteľkám za to, že nás rodičov vytrhli z reality a nechali nás vhupnúť, aj keď len na chvíľu do rozprávky. Do rozprávky, kde sú všetci šťastní, kde víťazí dobro, kde sú kráľmi všetci tí, ktorí sa usmievajú.....tak to má byť....
