Alicka bola na zápise do školy.
Ja som tento deň mala vytipovaný ako výnimočný o niekoľko dní skôr. Stále som na to myslela, sústredila som sa len na jeden deň v mojom diári. Keď sme mali vyraziť ráno z domu, manžel nemohol nepodotknúť miniotázku, kto vlastne ide na zápis, či ja alebo naše dieťa. Akosi som sa nemohla ubrániť nervozite, takým zvláštnym cudzím pocitom, možno strachom (i keď neviem, či z dcérinej samoprezentácie alebo môjho starnutia :) ....).
Neviem, prečo sú ženy tak emocionálne. Občas sú pre ne i malé veci veľkými, občas nepodstatné podstatnými. Energia prúdi občas iným smerom, ako by bolo vhodné, občas jednoduché býva príliš zložitým a občas neviditeľné stredom ich životov.
Zápis prebehol úspešne, zo školy som odchádzala hrdá na svoju dcéru. Stres opadol, na pere pribudol jeden nervózny (a hlavne zbytočný) herpes. Racio v našej rodine som doplnila plnohodnotne, tak, ako sa patrí....
