Keď zo mňa opadol stres zo zamestnaniaa keď sa Alicka dostala z toho najhoršieho, začala som si viacuvedomovať podstatnosť vecí. Vychutnávala som si každý okamih našich spoločnýchchvíľ, venovala som sa jej na vyše sto percent, doslova som si užívala to, čomi chýbalo celé mesiace – prítomnosť v našom skvelom byte, v ktoromsom väčšinou takmer len prespávala, blízkosť mojej dcéry, s ktorou sombežne trávila len tri hodiny denne...Začali mi kvitnúť kvety, Alicka vysielalašťastné signály každým svojím pohľadom, každým slovíčkom, každou nakreslenou postavičkou...
Spokojnosť a šťastie dýchaliv každom kúte, všetci sme sa zmenili.... Zrazu mi varenie netrvalo poldňa, s radosťou som upratovala, dokonca som si našla čas aj na čítanie. Odstrúhania ceruziek pre Alicku som mala mozole J , učili sme sa spolu angličtinu,počúvali CDčka, Alicka začala kresliť postavičkám oblečenie, dokonca aj šaty naramienka (čo v jej veku nie je celkom bežné). Celé dni sme boli princeznéa čakali sme na nášho princa – ocinka, kedy sa vráti z práce.
Aj napriek strachu, ktorý tak neznášam,strachu, ktorý k nám nosí každá choroba na tieto dva týždne nikdynezabudnem. Vytrhli nás z kolobehu. Kolobehu, ktorý nám kradol čas, ktorýnás častoval len únavou a stresom.
Alicka sa zásobila šťastím a s nadšenímodišla na prázdninky. S takým nadšením, že si na rodičov nespomenie, jespokojná, veselá,.... šťastné dieťa.... a možno aj choroby nás obídu, dúfam, žeáno.
Aj napriek nepríjemnosti všetkých týchdní, kedy bola chorá sme však potrebovali čas, ktorý sme mohli spolu byť. Bezchoroby by sa to nestalo, prišlo to možno v čase, kedy sme si mysleli, žeinak ako žiť v zhone to dnes nejde.Zistila som, že sa to dá, ale je to veľmi ťažké. Je ťažké oslobodiť si myseľ odvšetkého, čo nás dnes stretáva a nepamätať na to. Je ťažké o tomnehovoriť. Nedá sa si nevšímať nebezpečenstvá, ktoré na nás číhajú, je neľahkénemyslieť na situácie, ktoré sa môžu stať a nepripravovať plány, čo spravímepotom....
Síce je to ťažké, viem si predstaviť,aké užitočné by bolo všetko to negatívne prehliadnuť. Neprijímať žiadne signálystrachu. Pretože aj keď sa človek snaží, aj keď sám seba presviedča, že jev pohode, nie vždy to tak v skutočnosti je, vlastne skoro nikdy totak nie je....chtiac-nechtiac....
