Žena užnie je len partnerkou, milenkou, je už aj matka. Byť matkou je pre ňu vysokáméta, je to to najdôležitejšie, čo v živote dokázala, sú to nové pocity,povinnosti, zmeny. Zmeny vo vzťahoch k iným, vo vzťahu k partnerovi, vo vzťahuk sebe samej...
Odchvíle, kedy priviedla na svet dieťa sa mení celý jej život, spôsob zmýšľania,správanie, mení sa takmer všetko.
Píšem onerovnosti medzi partnermi, keď jeden z nich ostáva doma s dieťaťom. Keď savzdáva svojej práce, kontaktu so spoločnosťou...keď ostáva doma s bábätkom,ktoré mu na niekoľko rokov nebude rovnocenným partnerom v komunikácii.
O čom jetá rodičovská nerovnosť? A kedy si ju najviac uvedomujeme?
Napíšemničo za seba, možno aj za ostatné maminy. Byť mamou je pre mňa úžasné, síce sav živote snažím veci robiť dobre, nič lepšie som doteraz nedokázala. Tuším anineviem vyjadriť písmenkami to, čo práve cítim, to, ako veľmi ma moje mamičkovanievzalo.
Popri tomvšetkom, som ale veľakrát nešťastná. Nešťastná, keď mi nie je umožnené byťchvíľu sama so sebou, keď nemám priestor byť sama bez dieťaťa s kamarátkou, keďsa mi to aj náhodou podarí, vždy má takéto stretnutie hranicu. Keď všetci odchádzajúvečer von a ja som tá, ktorá musí ostať doma strážiť dieťa. Berie sa to zaveľkú samozrejmosť, každý s tým takto ráta, nikomu, snáď okrem mňa to neprídenenormálne.
Anespravodlivé.
Celé mojeokolie mi prilepilo právo byť matkou,dobrou, ako inak, matkou, ktorá jenepretržite s dieťaťom, veď je to moje dieťa....A odopreli mi práva ostatné.Okolie ma vyradilo zo zoznamu svojich ľudí, s ktorými sa môžu baviť, odoprelimi právo robiť iné veci, ako len byť matkou....
Kde jeproblém? V okolí? Vo mne? ....Asi niekde uprostred. Podľahla som teórii právmôjho okolia, a so slzami v očiach mu načúvam, tíško akceptujem a búrim sa vo vnútri....Neznášam a preklínam všetkých,kým sa nevrátia domov a kým nezabudnem, ako som sa cítila, keď som bolasama....vlastne som nebola sama. Bola som so svojím milovaným dieťatkom,ale....to neustále ale...
