Tak som nabrala odvahu – ja somsa počítačové hry ešte nehrala ... veď vyskúšam...všetko je raz prvýkrát... :o)
Skúšala som šoférovať svojeimaginárne auto, do zákruty som išla pomaly s celou stoličkou a keď somvybočila z cesty, musela som si zahryznúť do jazyka, aby mi neušlonevhodné slovo....
Mladý muž sa už nemohol na mňadívať a začal so mnou rozhovor:
„Teta, a vy máte vodičský?“
„Áno.“
„A auto, máte?“
„Áno.“
„Tak si predstavte, že ste v zápche.“
„Aha, akože sa ponáhľam a somv zápche?“
„Nie, že akože idete pomaly!...tedaaspoň do zákruty...“
Neviem hrať počítačové hry. A k tomuvšetkému som „teta“.
Zrazu som si uvedomila, že násťročný syn mojej kamarátky v najlepšíchrokoch svojej puberty je v mojich spomienkach malý škôlkar. Ja už nie som tá mladá kamarátka jeho mamy,ktorá, keď sa s ním prvýkrát stretla ani nevedela, ako sa rozpráva s deťmi...
Ach, keby tie roky neutekali takrýchlo....
