V praxi, teda hlavnev tej výchovnej je tiež namáhavé nájsť cestu, ktorá by bola „správna“, jeťažké pracovať so slovami, keď realita nám celé roky vštepuje niečo iné.
Prelúskala som množstvo kníh,dokonca som sa téme venovala v diplomovke a v praktickomvýskume, vo výchove svojej dcéry mámvšak niekedy problém nájsť strednú cestu.
Od malička má totiž zakódované,že ocko VŽDY všetko opraví, zalepí, .... Chtiac – nechtiac, obed varí vždymaminka, aj keď žiarovka prestane svietiť, ocko je ten, čo má návodv rukáve....akosi prirodzene.
S autami sa hrajú chlapci.A aj keď spomeniem, že aj dievčatá sa môžu hrať s autíčkami, dcéra mavždy chce presvedčiť o opaku.
Chlapci neplačú. Pretože keď bysi aj mohli poplakať, pribehne niekto múdry dospelý, ktorý ho zahriakne.Dievčatá a starajú o bábiky, chlapci búrajú hrady a stavajú garáže.
Chlapci ochraňujú dievčatá. Súsilní, mocní, neboja sa. Dievčatám je strach odpustený, veď majú chlapcov...Rozuma emócie, závislosť a nezávislosť...
Bola som prekvapená, predstavtesi, jeden výskum ukázal, že bábätká-chlapcov tíšia matky v priemereo 27 minút denne viac, ako bábätká-dievčatá.
Pravdou však je, že pokým budemechlapcov podnecovať k tomu, aby boli silní, priebojní, nemôžeme očakávať,že budú viac citliví...Ak budeme dievčatám ponúkať bábiky a od útleho veku ich viesť k materstvu, možno očakávať, že to bude práve materstvo,ktoré bude predstavovať hlavnú líniu ich života (a to aj napriek tomu, že satým zabrzdí vývoj ich ostatných schopností).
Rozdiely medzi mužmi a ženamibudú dovtedy prehodnocované, pokým nezačneme prikladať váhu ich podobnosti. A kde ju hľadať?
Myslím, že treba začať od saméhoseba, svojej rodiny...veď sú to hlavne rodičia, ktorí ovplyvňujú identitysvojich detí...je dôležité robiť veci tak, aby naše deti nemuseli o niekoľkorokov riešiť problémy, ktoré sa týkajú rodičov dneška.
