Poprosila som staršieho pána stojaceho na zastávke o info, ktorú som potrebovala. Neviem, či mi odpovedal na základe toho, že sa chcel s niekým rozprávať alebo bol rovnako zmätený ako ja (ale to asi nie). Neporadil mi moc k veci, ale zato mal pre mňa hneď niekoľko možností, čo by som mohla spraviť, ak by autobus nestál tam, kde som chcela.... možno sa chcel naozaj len porozprávať.
Podarilo sa mi nastúpiť do správneho vozidla, dokonca stál tam, kde som potrebovala. Spolu so mnou nastúpili traja ľudia. Kým som vystúpila, pribudlo ďalších asi 10 cestujúcich. Celú cestu som myslela na to, ako som denne cestovala do školy vlakom. Vždy boli všetky vlaky aj autobusy plné cestujúcich. Bolo zaujímavé pozorovať vždy iné situácie, vždy iné rozhovory tých istých ľudí deň po dni. Tá rôznorodosť ľudí a okamihov bola zaujímavá.
Dnes autobus, ktorý ešte pred rokom bol každé ráno plný cestujúcich zíval prázdnotou. Každý mal svoje dvojsedadlo. Nik sa s nikým nerozprával.
Dnes ľudia viac cestujú autami a veľa času trávia v zápchach.
Mobilní operátori sú priateľmi dnešnej doby a dovoľujú ľuďom mrhať voľným časom dlhými a nezmyselnými hovormi, za ktoré netreba platiť.
Dnes sa radšej každý stará sám o seba.
Dnes žijeme v rýchlej dobe so šialeným pracovným tempom.
Dnes sa pretekáme aj tam, kde by sme nemuseli. Súťažime, predbiehame, derieme sa vpred.
Dnes môžeme nakupovať 24 hodín denne.
Dnešné dni končia oveľa rýchlejšie ako tie, ktoré sme žili pred niekoľkými rokmi.
Dnes používame na všetko heslá, platíme cez internet, v obchodoch počuť z každej strany pískanie pokladníc a inej techniky.
Dnes nám záleží na tom, akej farby máme mobilný telefón, aké má funkcie. A to aj bez ohľadu na to, či ich používame alebo vieme používať.
.... a tak mi vlastne ranná debata so starším pánom celkom zlepšila náladu. bolo to po dlhej dobe a bolo to fajn....chvíľu som sa neponáhľala, nepremýšľala som sama so sebou, nad tým, ako rýchlo ubehne ďalší deň v mojom živote...
