Pamätámsa, keď prišli do miestnych mini potravín registračné pokladne. Predavačky lennadávali, boli mrzuté a nik nevedel, prečo sa to muselo stať. Prečo muselivymeniť staré dobré veľké skrinky s niekoľkými farebnými tlačidlami zanové moderné.
Sipamätám, keď som prvýkrát navštívila hypermarket. Zrazu som sa cítila taká maláa stratená vo veľkom priestore.
Pamätátena americké filmy a mobilné telefóny v nich? S výsuvnými anténami,vyklápacie, mal ich každý. Pre nás to boli len filmy a niečo, čo smenemali a vtedy, zdá sa sme o tom nevedeli ani snívať...
A vietečo je komické? Si pamätám, ako som nemohla uveriť tomu, že vo filmoch ľudiaprídu k svojmu autu a majú ho otvorené. A mohli sa tak rýchlozapásať.
Veďv našej starej škodovke sme museli odomykať, odisťovať, a pás najskôrrozmotať J
Dnesje úplne prirodzené, že nakupujeme vo veľkých obchodných centrách,
Žez každej strany počuť rôzne zvuky rôznych registračných pokladníc,
Žemobilný telefón nosia všetci, babky, dedovia, deti,
Žeautá majú centrál a odomykajú sa diaľkovo, že pás v nich ide ľahučkovysunúť,
A internet?Toľko krát ma zachránil, pomohol...
Asije to smutné, ale bez mobilného telefónu si neviem predstaviť svoj život,spolieham naň a verím, že „keby niečo“, pomôže....
A toviem, že si toho pamätám len málo....
O párrokov možno moja dcéra napíše článok „spomienky“ a ja budem len čítaťa krútiť hlavou....
