Rozmýšľala som, podľa čoho siľudia vyberajú dáždniky. Niektoré boli tmavé, pôsobili ponuro, niektoré farebné s optimistickýmimotívmi. Niektoré boli kvalitné, niektoré potrhané a krivé. Niektoré z dáždnikovsa niesli ako pávy, s niektorými si vietor robil, čo sa mu zachcelo. Rovnakotak vyzerali aj ľudia. Niektorí nenašli silu sa ponáhľať v hustom daždi a soskriveným dáždnikom, niektorí šli priamo a bez zaváhania.
Stará babička niečo hľadala v smetnomkoši. Záležalo jej na tom, aby ju nik nevidel...Vyrušil ju až smetiar, ktorýjej celý kôš vzal spred očí a odnášal niekam. Babička nemala dáždnik, bolastará a rokmi zhrbená. Pomaličky odkráčala ďalej..
Mamina dcérinej spolužiačky zoškôlky utekala niekam. Asi do práce. S veselým dáždnikom, jedna z tých,čo šli priamo.
Starší manželský pár kráčal smeromk ambulancii. Išli pomaličky, priamo. Držali sa a boli si oporou. Aj v daždia zdá sa mi, že aj v celom živote..V tvári mali akýsi pokoj,zmierenie sa so životom.
Prešiel okolo aj muž, ktorý nemal domov. Raz hostratil a už sa mu ho nepodarilo nájsť. Na hlave mal igelitku. Pôsobil veľmi nespokojne. Obzeral sa po ľuďoch a ja som malapocit, že musím zamknúť auto. Za jeho krokmi sa skrývala akási drzosť, arogancia,ani mu zrejme nevadilo, že narazil do mladíka, ktorý na neho zazrel a niečoza ním zakričal....Muž bez domova len šiel svojou cestou ďalej a bez zaváhania.
Mladík zastal, zapálil sicigaretu a zostal stáť opretý o stenu tak, aby ho nestretol dážď.Díval sa na hodinky a čakal na niekoho. Čakal ho skoro 10 minút, svojhokamaráta, ktorý vyzeral skoro rovnako ako on. Nasadili si kapucne a odkráčalipreč.
Videla som aj niekoľko mamín s kočiarmi.Deťúrence spokojne sedeli v kočíkoch. Myslela som na to, aké to je sedieťpod igelitovým pršiplášťom s výhľadom len na polovičné telá ľudí, ktoríišli oproti nim. Pár sekúnd ma zabavilispomienky na svoju materskú dovolenku, na to, ako som si mohla zorganizovaťsvoje dni podľa vlastných predstáv a ako som si užívala to, ženepotrebujem kalendár a hodinky. Už už som mala aj úsmev na perách, pokýmsom nezbadala opitú ženu.
Kričala na každého a snažilasa kráčať rovno. Zdalo sa, že jej dáždnik ide opačným smerom, ako ona....
Zistila som, že prišiel časvystúpiť. Odomkla som auto, vybrala spod okna svoj nový dáždnik. Bola som hrdá,že je rovný. Odkráčala som aj ja, priamo, s pochopením v očiach a myšlienkamina tých, ktorých dáždniky nemajú to šťastie nebyť skrivené...Dáždniky a rovnakotak aj ľudia....
Bola to zaujímavá polhodinka. Polhodinkarôznych ľudí, osudov, myšlienok.... Je fajn sa niekedy zastaviť..
