A tak sme si navzájom pomáhali, spoliehali sa na seba a vedeli, že "keby niečo" - sme zachránení :)
Nemusím vám povedať, že je to veľmi príjemné žiť s pocitom, že nič nie je stratené a kedykoľvek je tu niekto, kto môže pomôcť, odviezť niekam, poradiť, vypočuť, zabezpečiť, požičať, .... čokoľvek. Aj keď pravda je aj to, že keď je to pre človeka bežné, príliš nad tým nepremýšľa.
A ozaj, ešte je dôležité, aby sa na to nezačal spoliehať a zneužívať to...Ale teraz píšem o svojej rodine, kde sme si všetci pomáhali bez kúska zištnosti a iných bočných úmyslov.
Priznávam, v mojom živote prišli situácie, kedy som musela otvoriť oči a uvedomiť si, že to, na čo ma naučili moji rodičia nemusí byť bežné u každého. A síce - je to aj na škodu, keď človeka nik nenaučí povedať "nie", bolo to pre mňa niekoľkokrát veľké sklamanie, keď som zistila, že nezištnosť sa nenosí. Je to paradoxné, ale párkrát som nadobúdala pocit, že nežijem správne, keď nežiadam nič za pomoc, súcit,....
Ale prečo som nad tým všetkým začala premýšľať?... Po rokoch prišiel čas, keď potrebujem svoju rodinu viac, ako je to bežné. Potrebujem svoju maminu a svojho ocina a kedykoľvek im zavolám, nikdy nepovedia nie. Nikdy. A ja im z celého srdca za to "nikdy" ďakujem a neviem to ani vypovedať, ako veľmi....
