V plynulom a bezproblémovom spoznávaní nových tvárí mi bránila jazyková bariéra na jednej strane, avšak na druhej strane som pociťovala určitú konkurenciu. Samotný rozdiel v rámci určitých pravidiel bol badateľný na jednej z primárnych záležitostí, a tou bolo oblečenie a výzor, teda „outfit“ ľudí okolo mňa. Zamyslela som sa, či je to súčasťou ich tvorby, alebo štýlu, alebo je to len určitá koncepcia ako preukázať svoju voľnosť. U nás na Slovensku som nikdy niečo podobné nespozorovala. Je to tým, že vždy chceme byť konvenční? Nesporní, a za každú cenu zapadať do spoločnosti? Alebo máme v sebe rešpekt a výchovu? Každopádne to hodnotím ako jednu zo základných vlastností Slovákov, pomenovala by som túto vlasnosť ako spoločenský predsudok a konzervativizmus, ktorý v sebe kódujeme a budujeme už pri pohľade na neznámych.
Myslím si, že aj samotná škola mala v sebe zakódované určité čaro, ktoré bolo v samotných miestnostiach budovy. Vôbec z nich nedýchala klasická „škola“, vyučovací proces, ale niečo iné, a to tvorivosť. Všade na stenách boli zavesené fotografie alebo maľby študentov. Aj samotné toalety mali iný štýl. Nazvala by som ho návratom ku konceptualizmu a technike alebo železnou bunkou stavby postavenej v barokovom štýle.
Maľby, fotografie, skulptúry zapĺňajúce steny a priestory boli zostavené podľa noriem súčasného moderného umenia vznikajúceho po postmoderne, teda nemali žiadne pravidlá, ani estetično, respektíve krásno. Neviem, či je fotografia krvavého mäsa súčasným trendom, ale je šokujúca, čím určite okoloidúcich zaujala a zastavila. Mňa súčasné trendy bavia, ale len v prípade, že je pri nich vyvesený aj popis, prípadne majú myšlienku, ktorú si vieme asociovať z doterajších poznatkov. Ak nie, čo sa mi pri niektorých prezentovaných dielach nepodarilo, hľadám dôvod, prečo je daná vec takto zobrazená. Pravdepodobne išlo o motív šokovať. Vlastne som sa aj ja prinútila nad tým zamyslieť. Niektoré obrazy mi utkveli v pamäti. To tvorcovi stačí, veď kto by si dnes pri takom počte ponúknutej tvorby, či už na internete alebo v galériách zapamätal jeden konkrétny obraz. Je to porovnateľné s dnešnou hudbou. Na to, aby sme si súčasné moderné tóny zapamätali, musíme šokovať alebo použiť infantilný refrén, ktorý si každý zapamätá a hrať ho v rádiu každých desať minút. Nuž, ale aj taký je spôsob zárobku. To je ale už otázkou inej problematiky.
Celý rad okolností môjho zážitku uzatváralo stretnutie s umelcami, autoritami na tejto škole. Títo ľudia boli tak všední, že sa mi zdali až čudní a nenormálni. Väčšina ľudí sa domnieva, že každý umelec je mierne „mimo“. Žiadna psychológia na nich nefunguje, jediné, čo mi teda zostalo, je byť sama sebou. Rozhovor s nimi mi určite pomohol v ďalšom rozvoji a pohľade na svet a umenie zvlášť. Začínam si budovať nový smer pohľadu, ktorý som na Slovensku nepocítila, možno trocha som ho evidovala počas štúdií v Čechách. Tento pohľad je založený na šoku a veku. Veď viete, keď šokujete, ste iný a každý si vás zapamätá. Potom po vstupe do uzavretej komunity možno bude mať človek možnosť prezentovať aj svoje názory inak, svojou tvorbou, ale na to, aby sa medzi umelcov dostal, ich musí zaujať alebo byť vyzretý názorovo, vekovo, myšlienkovo a skúsenosťami. Vtedy je na osobnom rozhodnutí každého umelca, či má ešte záujem o štúdium na umeleckej škole, alebo sa k umeniu dostane inou cestou.
