Jediné, čo možno vycítiť je kúsok melanchólie vo vzduchua blížiaca sa zima. Pomaly mi odmrzli prsty na nohách a teším sa nateplý čaj. Zavolám na Alana. S vrtiacim sa chvostom ku mne pribehne. Obajasa pomaly poberáme domov.
Otvorím dvere, celá rodina sedí pri stole. Mama sahneď spýta, či mi uvarí čaj. Vyberiem si zelený. Ten mám zo všetkých čajovnajradšej.
Na stole je zapálená sviečka, obložené chlebíčky. Voda načaj medzitým zovrela. Otec veľmi zhovorčivý nie je. Tak radšej pomlčíma nemám zbytočné komentáre. Mám takú povahu, že vždy poviem, čo nemám.Sestra ukazuje niekoľko nových zubov, čo jej narástlo. Ešte túto situáciunechápe a nepozná. Vlastne, ani ja som nemala možnosť ju doteraz vnímať,lebo vždy tu s nami bola starká. Tento rok tu chýba a na našom otcovije vidieť vnútorný nepokoj. Mama je ako vždy usmiata, plná láskya otvorená. Odpovedá na sestrine detské otázky a pomaly sa jej snažívystvetliť, čo sú to „Dušičky“.
Odrazu sa otec vytrhne z myšlienok a spýta sa nás, kedy sa konečne oblečiemea pôjdeme na hroby. Celý jeho „babinec“ sa rýchlo zdvihnea pooblieka. Dnes si dokonca aj malá Ivanka rýchlo natiahla pančušky. Užani zúbky tak neškerí, ale ponáhľa sa. Mama na ňu občas žmurkne alebo dvihnepalec hore, aby ju pochválila.
Otec odchádza a hlási, že nás čaká pred činžiakom. Mysa rýchlo doobliekame a ideme za ním. Celá cesta na hroby prebiehanezvyčajne potichu, jediné čo evidujem je naše teplo, ktoré vidím vo vzduchu,ktorý vyfukujeme.
Prídeme pred hrob našej starkej. Vtedy sa pozerám na nášhootca. Odrazu mu z očí tečie slza, no neprizná svoju bolesť. Vtedy všetcipochopíme ako veľmi ho to bolí. Ivanka vytiahne zápalky a zapálisvetielko, teda „žižu“ ako ju nazýva a opäť sa začne škeriť. Vtedy sa poprvýkrát otec usmeje, chytí ju na ruky a pozerá do svetielka na hrobe.Všetci pochopíme, že život ide ďalej a starká v našich spomienkachnikdy nezomrie.