Predpokladám, že v tomto článku by ste očakávali moje dni v Zlíne. Čo som robila, kde som bola, čo som zažila, čo na mňa zapôsobilo najviac, či ma niečo prekvapilo. Ale ja vám to napísať nemôžem. Aj keď veľmi rada by som vám porozprávala aký bol môj Zlín. (Možno sa to podarí niekde na káve).
Zlín si musí zažiť každý sám. Pre niekoho môže byť Zlín inšpirácia, pre iného len zastávka na ceste, ktorá vedie úplne inam a pre ďalšieho životný impulz. Ono je to vlastne úplne jedno, lebo najdôležitejšie čo Baťa hovorí je to: "akú emóciu to vo vás vyvolá a akou energiou vás to nabije”. A ja si myslím, že neexistuje aby po návšteve Zlína niekto z neho odišiel rovnaký ako doň prišiel. Tomáš Baťa tam nebol pred 100 rokmi, Tomáš Baťa je tam stále. Je to neskutočne cítiť. (Teraz keď píšem tieto riadky, v mysli stojím pred budovou 21).
Stojím a pozerám. Nič viac tam nepotrebujete robiť. To mesto, tá energia do vás vojde, zaradí vo vašom vnútri spätný chod, ktorý vás nakopne dopredu. Niekedy sa stačí zastaviť na malú chvíľku. Nechať tú chvíľu, ten moment s vami splynúť, aby váš vnútorný kompas, o ktorom Tomáš Baťa tak rád hovoril, začal pomaly hľadať nie sever, ale svoj stred. Váš stred.
Prechádzať sa ulicami, ktoré nesú mená veľkých ľudí a nechávať sa inšpirovať ich príbehmi. To je tá krása prítomnosti, ktorú každý žijeme v rovnaký čas, ale každý ju má úplne inú. A nie je nič lepšie ako niečo zažiť na vlastnej koži tu a teraz, bez toho aby do vášho príbehu vstupovali cudzie poznámky. Takto by som vás okradla o vaše poprvé. To je aj dôvod prečo keď ja idem niekam na výlet či dovolenku, nechcem vidieť žiadne obrázky z miest kde budem. Chcem svoje poprvé zažiť v tom momente keď tam som. Nechcem porovnávať realitu, ktorú zažívam s obrázkom na googli.
Chcem byť na tom mieste, pozerať sa živými očami a mať ešte živšie zážitky. Tak sa mi to páči. Aby to čo zažívam, a čo sa ma dotýka bolo len moje.
A môj Zlín je len môj, a ten váš Zlín bude len a len váš.
