Niekde na úplnom začiatku som urobila chybu. Chcela som zmeniť človeka - moju kamarátku, ale ona sama po zmene netúžila. Ale ja som tak veľmi chcela, aby ona chcela tiež, až som zabudla na Baťu. “Nemôžete zmeniť svet a ľudí okolo vás, môžete však zmeniť seba, a potom sa zmení svet a ľudia okolo vás”.
Mala som kolegu Peťa, on je reálny orientačný bežec. Behá celý život, miluje to, behá pravidelne. Pri behu si vyčistí hlavu a už v práci sa tešil kedy vybehne. Vždy keď mi rozprával o behu nechápavo a nesúhlasne som kývala hlavou. Ale popravde, niekde vzadu v hlave som mu tajne závidela, že má niečo čo ho buduje, v čom sa dokáže zlepšovať a posúvať svoje hranice, že má niečo čo ho vie vrátiť späť k sebe. Či je život hore alebo dole, či bol super šťastný alebo zúfalý, vždy si šiel zabehať. Niekde medzi krokmi po lesnej ceste a hlavou medzi stromami nájde seba samého. A presne to som mu závidela, aj ja som si chcela nájsť niečo čo ma vráti k sebe samej.
A tak s naivným nápadom, že môžem od niekoho chcieť aby sa chcel zmeniť som sa stavila s kamarátkou. Ona schudne do konca roka 12 kg a ja zabehnem 10 km. Bolo 21.9.2024.
Pre ňu bolo chudnutie niečo nesmierne náročné. Možno ešte o niečo viac, lebo som ju chtiac, nechtiac do toho dotlačila. Ja som si vybrala aktivitu, ktorá je pre mňa maximálne náročná a ako bonus ju neznášam. Dobrovoľne som bola behať 2krát v živote, prvý a poslednýkrát. Po tom poslednom som sa zaprisahala, že už nikdy viac. Bolo to pre mňa utrpenie skrz naskrz. Trpelo moje telo, moja myseľ, moje trpiace myšlienky vrieskali prečo si ja toto robím?! Ale keďže som chcela byť v rovnakom diskomforte ako ona pri chudnutí, tak jediné čo mi preblesklo hlavou bol beh. Pri vyslovovaní týchto slov moje telo aj hlava pozorovali, čo to moje ústa hovoria a podľa mňa ich úplne odpálilo.
A vzala som to naozaj svedomito. Chatu GPT som sa ešte v ten večer opýtala ako mám natrénovať 10 km za necelé tri mesiace keď som nikdy nebehala a ideálne tak aby som neskolabovala.
Chat GPT mi povedal, že mám behať intervaly, striedať chôdzu a beh mám ísť na to postupne. Lenže Chat GPT nevie, že ja nemám povahu ani nervy nato aby som si počas behu, ktorý už tak neznášam ešte kontrolovala intervaly. Teraz behám, o 3 minúty kráčam a o ďalšie 3 minúty by ma porazilo. Vypla som odpovede GPT a vymyslela som si vlastný bojový plán.
Prvýkrát si pôjdem zabehať len tak bez všetkého. Obujem si svoje 8 ročné staré tenisky. Na beh, ktorý neznášam nebudem míňať ani euro navyše, už aj tak ma moja nervová sústava otrasy z toho čo som to vymyslela. Budem si merať čas, temto a vzdialenosť, ktorú moje telo, ktoré nikdy nebehalo, porodilo dvojičky a dá sa povedať že pravidelne doma cvičí 3O minút zabehne. A každý nasledujúci týždeň si pridám 500m.
A teraz pozor ! Ja som prosím pekne odbehla 5km. Do dnešného dňa tomu neverím, že ja som zabehla prvýkrát v živote 5 km. Manželovi som to opakovala doma celý týždeň či si je vedomý toho, že som zabehla 5 km, a či on vie koľko to je. Po dvoch dňoch mi už neodpovedal.
S myšlienkou Tomáša Baťu že, “sval má inú energiu ako tuk". Som vzala svoje svaly, tuky a ich energiu a začala som behať. Behala som, 2-3krát do týždňa, a jediné čo som si sledovala bol tep aby ma niekde medzi druhou a treťou lajnou netrafil šľak. Manžel mi sľúbil, že ak vydržím mesiac kúpi mi nové tenisky. Takže fashion motiváciu by som mala.
A poviem to tak ako to je. Beh je jedno obrovské trápenie. Keď trpí telo a niečo vás bolí to je nič oproti tomu ako trpí hlava. Každú sekundu každého kilometra som sa presviedčala, motivovala, hecovala, ľutovala a striedali sa stavy zúfalstva a väčšieho zúfalstva. Ale vždy som s francúzskymi pesničkami od GIMS-a v ušiach pokračovala. A tam niekde medzi myšlienkou, že sa na to môžem vysrať a zabehnem ešte 1 kilometer navyše som sa do behu zamilovala.
Nemyslite si, že ma myšlienky z predchádzajúceho odstavca opustili. Ani náhodou akurát, sa točia nie v sekundových, ale minútových intervaloch.
Dnes som zabehla 10 km s tempom 5,30 km. Môj životný rekord. A som na seba nesmierne hrdá. Aj som si to viackrát povedala a všetkým okolo, že aká som hrdá na seba.
Dokopy som bola behať 21krát za tie 2 a pol mesiaca a z toho sa mi reálne, ale naozaj že reálne dobre a takmer s radosťou behalo 2 možno 3krát vrátane toho dnešného. Všetky ostatné behy boli mordor, trápenie a neústale presviedčanie samej seba aby som sa neotočila na päte a nešla domov, ale aby som behala ďalej. Chcela som trénovať beh, ale v skutočnosti som trénovala svoju disciplínu.
Základ baťovskej filozofie je budovanie disciplíny. Takej disciplíny, ktorá oslobodzuje. Ktorá sa stane vašou najlepšou kamarátkou a pomáha vám každý deň. Neprestať, neľutovať sa, zbytočne nerozmýšľať a napokon si nevyčítať. “V disciplíne je sloboda.”
Tá moja kamoška, ktorá sa so mnou stavila sa na chudnutie vykašľala. Ale ja som to vlastne kvôli nej nerobila. Začala som s behom kvôli nej aby sme sa trápili dve, lebo zdieľané trápenie je menšie trápenie. Ale každý jeden štart bol už môj. Bolo to moje víťazstvo nad sebou samou. Nad pohodlím, nad lenivosťou, nad výhovorkami, nad tým keď mi manžel povedal, že dnes nemusím ísť behať, nad všetkým tým čo ma vie zraziť dole. Možno Tomáš Baťa keď hovoril o tom, že “ boj je podstatou života, kto nebojuje, nemôže ani zvíťaziť”, mal tiež obuté bežecké topánky.
A možno nie je beh môj najobľúbenejší šport a možno ani nikdy nebude, ale tú disciplínu, ktorú v sebe samej budujem pri každom obúvaní nových bežeckých tenisiek mi nikto nevezme.
Ja som vyhrala, síce nie stávku ale ten pocit, ktorý mám keď dobehnem domov.
