Možno sa vám budem zdať ako odvážna, akčná žena, ktorá zbalila veci, naštartovala auto a vydala sa do Zlína. Ajajaj bodaj by. Nie som žiadny cestovateľ a už vôbec nie som tak skúsená aby som mohla s čistým svedomím povedať, že som nemala strach. Mala a ešte aký. Dôvod? Je ich hneď niekoľko. Naposledy som šoférovala asi pred mesiacom na kozmetiku a späť, čo je 15 minút. Osamote som viac ako 5 hodín nebola 2 roky. V cudzom meste a štáte som nebola sama 4 roky. A ten najväčší strach sa volal, “mám dve maličké deti môžem si ja toto ako matka vôbec dovoliť”? “Áno môžeš”! Okamžite som odpovedala samej sebe “a ešte si to aj užiješ,” dodala som.
Priznám sa dve hodiny v aute sa mi vliekli. Cítila som sa nesvoja ako bez ruky a bez nohy. Manžel mi poradil aby som si pustila nahlas hudbu a užila si už cestu. Bolo to akosi ťažšie ako som predpokladala. Celú cestu som bola v divnom kŕči, ruky som mala studené, aj keď mi auto hrialo na príjemných 25 stupňov. Hlavou mi behali myšlienky či som to neprehnala, či to bol dobrý nápad. Odpovede som zakaždým prehĺtla. Nakoniec som si pustila Gábinku z podcastu Inspirace Baťa a hovorím si: “že sa naladím na toho môjho Batinka”. Ako ho my doma voláme. A on predsa povedal: “Ak ste vydesení, pískajte. Pískajte a choďte vpred”. Tak som si zapískala a dupla na plyn.
Zaparkovala som pred Obchodným domom hneď pri Univerzite Tomáša Bati. Vonku bolo škaredo a pršalo. Vystúpila som z auta medzi nepríjemné dažďové kvapky a hneď môj pohľad padol na obrovský plagát Tomáša Bati a celé to nezvyčajné mestečko. Ostala som nehybne stáť na mokrom asfalte a len som sa dívala. Až vtedy som si dovolila tešiť sa a užiť si to. Pre niekoho to môže znieť trošku dramaticky, ale verte mi Tomáš Baťa si drámu zaslúži.
Baťovská filozofia hovorí o tom, že každý človek by si mal vo všetkých svojich životných rolách znížiť výkon na 70%, neponáhľať sa, nezodrať sa, ale priebežne a s radosťou sa dopĺňať. Môj výkon v roli matky bol tak vysoký, že presne túto baťovskú myšlienku si okamžite osvojujem a vyrážam do ulíc Zlína.
Nemala som žiadne očakávania. Urobila som si program na 3 dni, a nechala som sa viesť osudom. A ten osud alebo bublinky ako ho volám ja, ma zaviedli nielen na krásne miesta v Zlíne, ale pripomenuli mi krásne miesta v mojej mysli. “Lebo myseľ sa vracia tam kde je jej dobre”. A mne zrazu bolo dobre, a v tom momente som sa niekde na poli mojej stratenosti otočila na päte a vykročila opačným smerom. Aj som si od radosti zapískala. Po pár minútach v okolí centra a tovární som myslela, že vybuchnem úžasom. V mojej hlave vybuchoval ohňostroj vďačnosti za príležitosť byť v Zlíne, ktorý sa miešal s ohňostrojom nadšenia. Nemusíte mať radi Tomáša Baťu, nemusíte vedieť nič o jeho filozofii, nemusí sa vám páčiť jeho architektúra, dokonca vás ani nemusí zaujímať Zlín. Ale pri pohľade na to mestečko, jednoducho ostanete v údive. A ten údiv vás ohromí a ochromí zároveň. Lebo to nie sú len oranžové budovy z tehličiek. Sú to zhmotnené myšlienky, zhmotnené bublinky, jedného človeka aj keď tým nemyslím len Tomáša Baťu. A v tom momente zastanete, otvoríte oči ešte o niečo viac, na chvíľku zadržíte dych a pochopíte vetu: “Nejde, neexistuje”. A čo všetko bolo možné pre Tomáša Baťu som zisťovala nasledujúce 3 dni.
