Cappuccino s bohatou penou leží na stole predo mnou a spoločnosť mu robí karamelový koláč, pre ktorý mám slabosť ako pre každý iný koláč. Sedím hore v Martinuse a pozorujem svojho obľúbeného čašníka, ktorý je nesmierne príjemný a milý. Nalieva vodu mne a všetkým okolo s takým pokojom a úsmevom, že trošku toho jeho pokoja si chcem ukradnúť aj pre seba na každý deň.
Manžel dnes prišiel domov z práce a doslova ma vyhnal z bytu. Povedal: “Mala si ťažký deň, zober si kabelku, notebook, svojho Baťu a choď sa trošku vyvetrať. Ja budem s deťmi.” (Všetkým želám takého partnera).
Vybehla som z bytu, nadýchla sa mrazivého vzduchu a vletela do ruchu našej ulice.
Rande sama so sebou. Je čas keď si potrebujem nájsť svoj vlastný priestor. Pre Tomáša Baťu bol takto vymedzený čas nesmierne dôležitý. Mal určenú hodinku počas dňa kedy ho nikto nesmel rušiť. Bol vo svojej kancelárií a dvere, ktoré boli vždy otvorené a všetkým k dispozícií, boli zavreté. A on využil všetku svoju energiu pre svoju vlastnú prácu a myšlienky a mohol sa stopercentne sústrediť. Raz keď ho jeho spolupracovník vyrušil počas jeho hodinky mu povedal: “A pamätajte si, že i keby fabrika horela nechcem byť vyrušený.”
Život Tomáša Baťu sa snažím transformovať do toho môjho a nájsť vo svojich dňoch malé momenty, ktoré ma posunú o ďalší krok dopredu. A nemyslím tým to, že umyjem riad a to ma posunie k čistej kuchyni. Ale také chvíľky, ktoré keď po čase zrátam výsledok bude zreteľný. A ako Tomáš Baťa často hovoril: “ Mám chvíľku, urobím si chvíľku,nechajte mi chvíľku.” A presne takého chvíľky nakoniec vytvoria niečo skutočné.
Moja priepustka má smer jazdy jasný, vrátiť sa domov s iskrou v očiach, ktorú počas denného zhonu, povinnosti, radostí aj starostí okolitý svet pritlmí. A urobiť ďalší malý krok na ceste k skutočnosti, o ktorú sa usilujem.
Moje chvíľky majú zakaždým inú podobu, niekedy zapíšem niekoľko strán a inokedy sedím nad prázdnym listom. Slová akoby nenachádzali moju hlavu. Lietali okolo mňa ako motýle a ja som ich nevedela chytiť. Zdvihla som zrak a začala som znova pozorovať ľudí okolo seba. Pustila som klávesnicu a prestala naháňať motýle. Len som sedela a čakala, kým si ma nájdu samé. Bez zbytočného tlaku.
Oproti mne sedia tri stoly. Pri prvom sedia dve slečny. Väčšinu rozhovoru sa smejú. Tak ozajstne. Pozerajú na seba, rozprávajú a z tvári im nezmizol úsmev ani na sekundu. Jedna z nich ma zapletené vrkoče a keď rozpráva chytá tú druhú za ruku. Sú úplne iné, akurát ofinku majú rovnakú. Netuším o čom sa rozprávajú. Ale mne je hneď veselšie pri pohľade na ne. Smutné je, že už dlho som nevidela ľudí, ktorí takto vychechtane rozprávajú.
Pri druhom stole sedí pravdepodobne mama a dcéra. Mama má obuté martensky, hneď mi je sympatická. Dcéra ju učí hrať žolíka. Ja to neviem hrať doteraz. Aj by som sa k ním pridala. Pijú kávu aj keď je takmer sedem hodín večer. Dcéra chváli mamu, že jej to ide. Ja by som povedala, že to ide obom. Sedieť spolu v utorok podvečer, tráviť spolu čas a len tak hrať žolíka v kaviarni. Túto partičku vyhrali obidve.
Pri treťom stole sedí starší pár. Dedko pije čaj a babka si dala kakao so šľahačkou. Vrchnú peru ma od šľahačky a číta si knihu. Dedko pije čaj a striedavo pozerá na babku a na ľudí okolo seba. Aj ja so si s ním už párkrát vymenila pohľad. Sú tu najstarší a povedala by som, že si čas medzi mladými ľuďmi celkom užívajú.
Aj ja si to užívam presne rovnako. Je utorok podvečer a je dobre mne aj im.(Aj keď sa už teším za deťmi).
Najkrajšie na tom je, že si našli svoju chvíľku už v utorok, nečakali na víkend. Myslím si, že cez ten im bude dobre tiež.
