Na toto by bol aj Tomáš Baťa krátky.
Mám na seba zlosť a zároveň sa snažím v sebe vydolovať pochopenie. Nechcem byť na seba zlá. Nechcem byť nenávistná k sebe samej aj keď najradšej by som bola. Aj by som so sebou zatriasla. Ale keď Tomáš Baťa vraví, aby sme sa netrestali za zlyhanie. Aby sme si nevyčítali veci, ktoré sa nám nepodaria. Aby sme neboli sami sebe tým zlým rozhodcom. Dokonca podľa baťovskej filozofie je takéto jednanie so sebou - hriech. A ja prikyvujem a vzápätí by som si aspoň štuchla pod rebro. Jak ja samú seba rozčuľujem. Ale ja nechcem, mám pocit akoby jednou rukou som na seba chcela zaútočiť a druhou sa brániť. Jedno telo, jedna myseľ a predsa som sa v tom stratila niekde na pol ceste.
Môj bežný život, som Xena ( tak si samu seba predstavujem). Snažím sa, robím čo môžem, aby to tak bolo. Každý deň si poviem, že dnes je krásny deň. Neľutujem sa, nevzdychám, nie som ten typ čo potrebuje pohladkať a povedať, že všetko bude dobre. Ja viem, že bude dobre. Každý deň makám na tom aby nebolo len dobre, ale aby bolo najlepšie. Nie vždy sa to podarí, samozrejme, ale som v procese. Malý vymoľ na ceste preskočím v topánkach na podpätku a idem ďalej.
Včera som kamarátke na ihrisku povedala, že každý môj deň sa skladá z vrcholov a pádov. Jednu minútu mám pocit, že nič nezvládam, deti kričia, neviem čo chcú, veľakrát v takom momente neviem ani ja sama čo chcem. Sedím na koberci s autíčkami okolo seba a čakám kým prejde krik a šialený kolotoč v byte. V tej ďalšej minúte prežívam dokonale krásny moment keď jeden z mojich chlapcov mi dáva pusu a druhý ma hladí po ruke, (do ktorej sa o minútu zahryzne) a ja prežívam vrchol materstva. Každý jeden deň je skladačka z vrcholov a pádov. Neviem či je to krásne alebo zažívam schizofrenický život. Nebudem radšej na túto svoju nevyslovenú otázku ani odpovedať.
Počas mojich troch týždňov keď som Xena mám režim, deti majú režim, cvičím keď deti spia, dokonca sa mi podarí umyť riad hneď po jedle a nečaká až do večera. Pred spaním si čítam, v byte je klasicky neporiadok, ale vnímam to len tak jednou hemisférou, robím cvičenia po anglicky v aplikácii, varím si deň vopred, jem krásne vyvážene, po obede si dám kávu s kockou horkej čokolády, večer si urobím všetky svoje wellnes beauty postupy. V stredu a v sobotu si dám pleťovú masku na tvár, lebo si myslím že takto by sa to malo robiť. A tak nejako ten život pekne plynie. Má nejaké svoje pády ako každý deň či som chudera alebo Xena, ale má akúsi ľahkosť.
Potom príde čas chudera (tento výraz som do svojho slovníka zaviedla počas skúškového obdobia na vysokej škole). A keďže všetky moje kamarátky prežívali skúškové rovnako mali sme svoj klub, v ktorom sme sa cítili rovnako, vyzerali rovnako a ja som bola jeho predsedníčka.
Počas tohto týždňa by som veľmi túžila uplatňovať baťovské pravidlo aby som samú seba netrestala myšlienkami ešte stonásobne viac. Aby som bola k sebe zhovievavá. A to, že nejde všetko podľa plánu, že veci nevychádzajú podľa mojich predstáv, že sa moja nálada a nasadenie do dňa mení ako počasie je normálne. A keďže ja viem, že o pár dní sa opäť vrátim na svoju obvyklú trať, chcela by som sa len nadýchnuť a povedať si: “Tento týždeň nie je koniec sveta.” Aj keď…
Ten “ magický” týždeň nič a nikto nefunguje. Ja nefungujem. Slovo režim nepoznám. S okamžitosťou zabúdam na slová cvičenie, zelenina. Poznám iba vzdychanie, ľutovanie sa. Výčitka je moja najlepšia kamarátka. Každý deň, celý deň iba jem. A verte mi, nie je to z hladu. Rozčuľujem samú seba, rozčuľujú ma všetci dookola, aj tým ako hýbu očnými buľvami.
Zdá sa vám to prehnané? Haha pokračujeme. Môj milovaný manžel má problém preto, lebo nekúpil nič sladké a zároveň má problém, lebo sladké kúpil a ja keďže som vo fáze chudery musela som všetko sladké zjesť. Aj som požrala všetko čo som našla, aj tých mikulášov, čo mali na sebe už akýsi biely povlak.
Som unavená hneď ráno ako otvorím oči. Nepoviem si, že dnes je krásny deň. Mňa dnešok vôbec nezaujíma. Ja chcem ísť pod perinu so seriálom a jedlom z donášky.
Áno ja viem, že to je len obdobie, že sú to len hormóny, ale uvedomovanie si reality mi moc nepomáha. Je mi ešte horšie. Prečo som taká dramatická? “Som dramatická”? Pýtam sa manžela. On len prevráti oči. To nemal robiť. Je mi zle samej so sebou, s niekým iným, s nikým. Všetci sú krajší, múdrejší, štíhlejší. Všetky matky na materskej niečo navyše robia, podnikajú, len ja nič.
Niekedy keď moju hlavu zahltí hmla a idem si vyskúšať rifle čo mi dala moja kamarátka, čo je o hlavu nižšia a o 10 kg chudšia, lebo si myslím, že presne vtedy je to dobrý nápad. Nie, nebol to dobrý nápad. Neznášam rifle aj kamošku.
Plačem. Plačem veľa. Lebo máme krásne deti, lebo ľúbim svojho manžela, potom plačem lebo nechápem, že ma zase nechápe. Potom si pustím videa na youtube ako v talentových súťažiach vyhrávajú ľudia tie zlaté buzzre a strašne sa tešia. Aj ja sa teším a potom z toho plačem. Vedela by som takto pokračovať donekonečna.
Zrazu príde nový deň. Krásny deň. Pýtam sa manžela: “Nezdá sa ti, že som dnes nejaká pekná?” Aj to brucho mám akési chudšie hovorím si pri pohľade do zrkadla, ktoré som už pár dní obchádzala. Znova sa môžem nadýchnuť. A mne je už zase dobre. Vitaj Xena späť.
Čo by nato povedal Tomáš Baťa? Možno len to, že aj Xena občas potrebuje oddych, aby mohla zase bojovať.
