Čas. . . hmm. . . čo to vlastne je? Aký je jehovýznam? Má nejakú podobu? Ako vlastne vyzerá? Keby som bola ešte malédievčatko, určite by som si ho predstavovala ako obrovské, staré kyvadlovéhodiny, ktoré riadia celý svet a naše životy. Život je ako jedencelovečerný film, divadelná hra. . . Akú postavu v ňom hrá? Kladnú? Alebosnáď tú zápornú? Neviem . . . Napadá ma množstvo rôznych otázok a poznámtak málo odpovedí.
Čas násneustále tlačí. Otázkou však je: „Kam?". Celý život nerobíme nič iné, len saniekam ponáhľame. Stačí sa poobzerať vôkol seba a uvidíte všetkých týchľudí, ktorí v jednom kuse sledujú čas.
Hodinky,obyčajný predmet slúžiace na jeho meranie, sa stávajú posvätnými. Každý na nepozerá. Pozerá, či stihne prísť načas do práce, na stretnutie, či nezmeškáelektričku, vlak alebo autobus. Sme časom ako posadnutí!!!
V podstatevšak za to nemôžeme, len sa snažíme prispôsobiť jeho tempu. Aj tak nám aleneustále uniká pomedzi prsty a nemôžeme ho zastaviť, ba ani spomaliť. Alečo keby? Čo keby sa nám to podarilo? Zastaviť čas. . . alebo ho dokonca vrátiť.Myslím, že touto myšlienkou sa už každý z nás zaoberal. Predstava, žemôžeme zmeniť našu minulosť je úchvatná, ale bohužiaľ nereálna. Ale mohlo by tobyť zaujímavé a oslobodzujúce. Predstavte si, že by ste sa jednoduchovrátili späť a pozmenili udalosti, ktoré vám zničili život, napravilichyby a zlé skutky, ktorých ste sa dopustili alebo dokonca niekomuzachránili život. Neviem si predstaviť nič lepšie. Toto sú však iba mojefantázie, nie skutočný svet. Aj keby sme sa proti času všetci postavili, nikdyho nepremôžeme. Čas má jednoducho plynúť, plynúť stále ďalej svojím tempom.A tiež by asi nebolo správne, keby sme menili udalosti, ktoré sa užodohrali. Vždy sa stane iba to, čo sa má stať. Môžeme to nazvať akokoľvek:Božia vôľa, osud,. . . je to proste tak.
Ažv poslednej dobe som pochopila, že čas neustále pracuje proti nám. Nemôžemsa venovať svojim záľubám, priateľom, rodine a dokonca ani sama sebe.Prečo? Lebo mám málo času. Aká „otrepaná" fráza, však? Ale tak často používaná.Všetci ho máme málo a možno je to tým, že si ho jednoducho nevieme dobrezorganizovať. Myslím, že to je v živote dosť podstatné. Mať tú schopnosťpekne si roztriediť čas, nielen na prácu a povinnosti, ale aj na tie peknéveci. Mali by sme tráviť viac času s ľuďmi, na ktorých nám záleží, viac savenovať sebe a svojim potrebám, nie sa stále niekam hnať. Musíme troškuzmierniť tempo nášho života a tá zmena možno urobí zázraky.
Čas strávenýs blízkymi ľuďmi je veľmi dôležitý a nemali by sme ho v žiadnomprípade podceňovať. Neviem si ani predstaviť, ako veľmi môže nedostatok časua možností ovplyvniť vzťahy, hlavne medzi deťmi a rodičmi. Všetci tí„workoholici" trávia väčšinu dní, niekedy i nocí v prácia zanedbávajú svoje rodiny. Môžu síce tvrdiť, že im ide iba o ichdobro, že sa chcú o deti postarať a zabezpečiť ich do budúcnosti, alenačo to všetko, keď vlastne prichádzajú o otca, či matku? Môžu im peniazevynahradiť rodičovskú lásku?!
Keď detivyrastú a rodičia im i naďalej nedoprajú kúsok svojho času, prestanúna nich pozerať ako na ľudí, ktorých ľúbia, ktorí im darovali život,zabezpečili ich a celý život zahŕňali drahými vecami. Začnú ich vidieť ibaako zdroj peňazí. Ich láska vyprchá, samy možno zostanú úplne chladnía zatrpknutí, pretože nikdy nepoznali rodičovskú lásku, nevedeli aké toje, keď ich mama príde pobozkať na dobrú noc.
Takto narušenévzťahy sa veľmi ťažko dávajú do poriadku. Ako sa hovorí: „Vzťah (láska) je akozlatá niť, ktorá sa ľahko pretrhne. Môžeme ju síce nadviazať, ale uzol na nejvždy zostane
Čas je v našich životoch naozaj dôležitý. Jeaž zarážajúce, ako sa jeho priebeh postupne mení a ako ON zmenil našeživoty. Známy nemecký filozof Martin Heidegger vo svojom diel VEC povedal: „Vdnešnej modernej dobe človek neje, keď je hladný, ale vtedy, keď je čas najedlo."
Eštev dávnych časoch bol náš biorytmus riadený prírodou. Vstávali sme, keďnaše telo bolo oddýchnuté, jedli sme, keď sme boli hladní, spali, keď sme boliunavení, pili, keď sme boli smädní, . . . a takto by som mohla pokračovaťďalej. Ale dnes to tak nefunguje. Náš biorytmus je riadený časom . . . časom,ktorý si stanovila spoločnosť. Teraz už nejeme, keď sme hladní, ale keď je časna jedlo. Nevstávame oddýchnutí, lebo čas nám vopred vymedzil rozsah spánku.Budík, nástroj času, nám ho presne odmeria. Jeho odzvonením začína čas práce,tiež riadne ohraničený.
Všetko jenačasované ako bomba a to nie je správna cesta. Chcelo by to trocha voľnosti,robiť veci spontánne a nie sa stále držať určitého harmonogramu. Nemali bysme sa správať ako naprogramovaný robot, ale ako ľudia. Veď to predsa sme,alebo nie?
Čo je vlastnečas? Tak veľmi som sa ho snažila pochopiť, až mám pocit, že som sa do tohoriadne zamotala. Myslím, že si to musíme vysvetliť po svojom. Každý z násmá iné zmýšľanie, inú predstavivosť a chápeme ho inak. Mne pripomínakrásneho ale zároveň krutého žrebca, ktorý stále beží vpred a nezastaví sapred žiadnou prekážkou. Zaslúži si náš obdiv a úctu, ale súčasnev nás vzbudzuje i strach.
