moj pribeh

Išli sme na dovolenku do Egypta. Odhliadnuc oddvoch vskutku znepokojujúcich vecí, to bola fantastická dovolenka.Kopec ľudí ktorí sa na vás všade lepili a priznávam, že som bola voveku, kedy ma to bavilo. Nevyzerala som na desať a ani som sa taknecítila. A zdá sa, že mnohým som tak isto nevyzerala na desať. Dalasom sa dokopy s jedným chalanom, ale vtedy som ešte nevedela. že má 21rokov. Aj keď mne to nevadilo. Bol to arab a u nich baby vyzerajú dosťinak. Bola som s ním týždeň, keď na mňa začal tlačiť. Lenže ja som sexnechcela,bohužiaľ,on áno. Pokúsil sa ma zunásilniť...na pláži...niktotam nebol, no už sa ani poriadne nepamätám... Prišiel tam jedenčlovek,ktorý sa ho zbavil a možno nás videl z balkóna,inak si tovysvetliť neviem. Tomu človeku som bola taká vďačná,že som s nímtrávila všetok čas. Myslela som že bol mojou ochranou,no to on ma skoroo všetko pripravil. Bol to slovák. Jeho meno si už nepamätám a ani užnikdy nechcem. Bola som von a niečo mi nalial do pohárapravdepodobne... Pamätám si už len na jeho priateľku. Bolela ma strašnehlava. Chcela som tabletku a už som bola zúfalá,bála som sa a odpadlasom. Prebudila som sa v jeho izbe,kam ma ťahal pod zámerom,že mi chcedať tabletku. Polonahá. Ten strach mi tlačil na pľúca a takmer somnedýchala. On ležal na zemi a jeho priateľka ma obliekala. Postarala sao mňa a ráno mi už bolo dobre,aj keď cesta lietadlom o dva dni natonebola až taká príjemná. Vtedy si človek uvedomý aký je hlúpy a žeľuďom sa treba vyhýbať. Ale ja som sa neprestala.:(
Vtedy, bolo to na druhé leto, som sa až po uši zaľúbila. Mala som len11,ale to že ľúbim som vedela veľmi dobre. Na teto chvíle mámnajšťastnejšie a zároveň najsmutnejšie spomienky. Mal 17,volal saMaťko,bol nádherný. Modrooký blonďáčik,najzlatší chlapec na svete.Poznala som sa s ním už od narodenia, býval totiž v Martine a tam somchodievala zväčša na celé prázdniny ku rodine. Býval len dve uliceodtiaľ. Boli to rodinní priatelia a sjeho mamou som bola kamarátka.Bola fantastická. Bola som s ním krásne dva mesiace, pred tým Vianoce aNový rok ale chodila som s ním ešte toho roku keď som mala desať. Alezaľúbila som sa až v 11. Tie prázdniny,keď sme raz boli von,zastavilinás nejakí chalani,vyzerali že mali okolo 20. Bastardi hnusní,by somich pozabíjala. Niečo od neho chcela,nevedela som čo,zlomili mu nohu amne sa vyhrážali. Povedal mi,že neviem o čo ide ale mne sa to nezdalo.Potom,keď on bol odcestovaný a ja som šla do obchodu...stretla som ich.Odtiahli ma a každá odpoveď neviem no otázku pre mňa znamenala značnépoškrabanie nožom. Ostala mi len jediná jazva,no netuším či mojemlčanie bolo tým správnym obetovaním.Už som sa snímnestretla,nevolal,nepísal... Bola som úplne stratená,v strachu, bolasom sama a preplakala som deň i noc stále dookola,celý týždeň. Ažkonečne zazvonil.Jeho mama.Zodvihla som,ale nikdy som vňčšie nervynemala. Ten telefonát mi pripadal neopodstatnený,prečo ona????kdeje?preboha,čo sa stalo?
Plakala a nedokázala povedať ani slovo. Povedala len: On ti už nezavolá.
Vtedy sa so mnou niečo stalo.Pochopila som celkom dobre. Len somzložila a celá tá chvíľočka mi pripadala skoro ako väčnosť. ON zomrel.on naozaj zomrel a už nie je so mnou. stále to mám v hlave a už aninevidím na klávesnicu. čo sa zmenilo??celá ja,to šťastné dieťa užnebolo dieťa a šťastné už vôbec nie. Na chvíľu mi zastal dych a ja somčakal že sa udusím,dúfala som. no potom sm si uvedomila že je to mojaruka čo mi zvíja hrdlo. také prázdno. Tá bolesť. Číslo ktoré sompoznala naspamäť už neexistovalo.Ani ten nenormálne nádherný úsmev. Užtu nebol nikto,kto by ma pohladil tými zlatými rukami povlasoch a môjživot sa zmenil len a len na jedno. Na tmu a samotu. NIkomu som ničnepovedala a už som nikomu nikdy neverila. Maťko mi chýba,ach bože veďje navždy preč a ešte teraz, keď píšem tieto riadky tomu nedokážemuveriť. Bola som vinná, chceli odo mňa aby som im povedala kde bývy.Možno keby im to poviem,možno keby viem načo sa ma pýtajú,možno kebytuším čo sa vlastne deje. Ale už bolo príliš neskoro. Som vinná .vravela som si to celý život. Nechápala som ako niečo tak čisté,tak takbožské môže len tak zmiznúť zo sveta. Jeho matke som sa už nikdynepozrela do očí. Ešte ten víkend som išla na pohreb bez povšimnutiakohokoľvek. Bože môj,ten pohľad,to telo. To nebol on,to nemohol byťon,jeho telo bolo celé dorezané,hlboké biele jazvy všade po tvári tiechladné pery ma už nikdy nemohli pobozkať alebo sa na mna usmiať a tiežiarivé mŕtve očká ...zavreté a znetvorené. toto bol človek ktoréhomilujem...bo bolbol bol. uzavrela som sa,cigareta na jednejstrane,fľaša v druhej ruke a žiletky po vreckách. JA nie som blázon,alepre moje srdce to bolo príliš silné.Na mojom živote mi už nezáležalo abolo mi tak príšerne že som nedokázala plakať,nedokázala a vo mne tovrelo a potrebovala som to dostať von,nešlo toooooo...preto táhra,preto tá žiletka,chcela som to zo seba dostať. Ešte dlho somnedokázala vyroniť ani slzu. Bola som čím ďalej týmimpulzívnejšia.Zahadzovala som sa s hocikým a tak sa stalo,že som sinašla veľmi milého chlapca ale zo strachu sommu ublížila a opustila ho.sme priatelia doteraz. a som jeho dlžníkom,existoval chlapec ktorý sana mňa nasral že som ho nechala ka vo výťahu ma aj s jeho kamošomchceli znásilniť. dvaja na jednu. ale prišiel tam Peťko. Ja neviem čosa stalo,netuším.Chytil ma a poslal prečo a ja som utekala.(apríl 2005)
06.10.2005- vtedy prišiel Paťo. neviem čo sa stalo,ale dokázala som sa usmievať a prirodzene.
pamätám si na prvý bozk. pýta sa: chceš? a ja úplne mimo zneho nevediaco čom točí: chcem. a pobozkal ma s tým,že ešte som ani poriadnenedožula hamburger. povedal : fuj a odišiel. Až rok na to sa ho vlastnepýtam,že prečo povedal fuj a on nato že nemá rád uhorky v hamburgery:D
Môj život bol úžasný,ale cítila som sa akoby som maťka podvádzala tým,že mám rada niekoho iného,že ho milujem.
August 2007- rozchod s NÍM. chlast,cigarety...ž...zaplietla soms asnašim najlepším kamošom,prečo?prečo?bola som sama ubolená no tomabolelo ešte viac. on sa vrátil,on prosil,on plakal na kolenách a jasom mu odpustila.
Čo sa vo mne deje teraz ani sama neviem,ale seba nebávidím ,JEHOmilujem a celý môj svet je pomýlenž. To čo mi najviac chýba,okremMaťka,je detstvo. Už som prešla aj výsmechom,takže podobné reakcie maneprekvapia,aaj keď nechápem,ako to ľudia dokážu robiť.
Tak veľmi to bolí...