Preteky chlapov bývajú označené za svetovú športovú udalosť dňa, BBC ich vysiela v priamom prenose a už predtým sleduje chlapcov na každom kroku. Ženské preteky sú menej populárne, a to aj v rovnoprávnej Británii. Počty divákov hovoria za seba – 10 000 oproti štvrť miliónu.
6 mesiacov tréningu pre 6 minút pretekov. Celý výberový proces do univerzitného tímu sa začína koncom septembra, ešte pred začiatkom akademického roku. 11 tréningov týždenne – veslovanie na vode, trenažéry, posilňovňa, behanie. Treba dodať, že v Británii sa na rozdiel od Slovenska alebo Česka vesluje na vode celý rok, s výnimkou toho, keď zamrzne voda. A tá zvyčajne nezamrzne. Vstávanie na tréning o piatej ráno, potom škola, druhý tréning, prípadné socializovanie sa (ak má človek čas a energiu) a spať. Keď sa ma niekto spýtal, či mi nevadí taký životný štýl, povedala som, že nad tým ani veľmi nerozmýšľam. Čo je asi najlepšie, pretože ak by som sa začala pýtať samej seba, či ma bavia tréningy o šiestej ráno na vode v úplnej tme v polke decembra, za neustávajúceho mrholenia pri 0°C a silnom vetre, mohla by som dospieť k rôznym záverom.
Deň D číslo 1 prišiel 1. februára, keď nám oznámili, kto bol vybraný do troch ženských osemveslíc reprezentujúcich Cambridge – ženy ťažkej váhy, ženy ľahkej váhy a rezervná loď. Dostali sme prideleného trénera, prokrastinátora a skvelého fotografa, asi najinšpiratívnejšieho človeka, akého som kedy stretla, a mohli sme ďalej trénovať. Trénovať pre to, kvôli čomu náš klub vlastne funguje a má to aj vo svojej ústave – poraziť Oxford.
Veslárom z „normálnych“ klubov vždy príde absurdné, že jedny preteky proti inej škole, nijak nezapadajúce to hierarchie „normálnych“ pretekov od regionálnych až po majstrovstvá krajiny, Európy či sveta, sú tým najdôležitejším, kvôli čomu sa trénuje. Ale je to tak. Vrcholom sezóny sú práve tie jedny preteky. Dve univerzity, len jeden víťaz. Žiadne druhé miesto. Svetlá modrá, tzv. minty (farba Cambridge) proti tmavej modrej, tzv. navy (farba Oxfordu). Jediná možnosť je vyhrať. Bohužiaľ, pre oba tímy.
Keď som sedela na štartovej línii, miešali sa vo mne rôzne pocity.
1. Nemôžem uveriť, že som tu. Niečo, čo bolo pred pol rokom iba veľký, tak trochu nepredstaviteľný sen, sa stalo skutočnosťou.
2. Nemôžem uveriť, že už je to tu. Prišlo to rýchlo, nečakane. Odpočítavanie začalo v septembri, keď to bolo „180 days to the Boat race“. Po novom roku už len 10 týždňov a posledné dni sa počítali na hodiny.
3. Snáď vyhráme. Musíme vyhrať.
A potom to prišlo. „Oxford, Cambridge, attention, go!“ a okolie sa zahmlilo, povzbudzovanie divákov splynulo v neurčitý šum. 2 kilometre a 6 minút driny (v skutočnosti to teda bolo takmer 7 minút, kvôli nezvyčajne slabému prúdu). Veslovanie na 2km mi vždy pripomínalo šprint na 400m. Treba mať tempo takmer ako na beh na 100m, ale vydržať 4x dlhšie. A tak to aj bolo. Únavu začne človek pociťovať po prvých 500 metroch, od 1000m začína sebaprekonávanie, na 1250m zvyčajne nastáva kríza a na posledných 500m je nevyhnutné nabrať druhý dych. Ale ako povedal náš hlavný tréner: „Pain is temporary, glory lasts forever“. A s tým sme do toho išli.
A nedopadlo to podľa našich predstáv. Tmavá modrá prešla cieľom asi o dve sekundy skôr, a nám, počas víťazného pokrikovania Oxfordských dievčat, vírili hlavou nové myšlienky. Nemôžem uveriť, že je už potom. Nemôžem uveriť, že sme prehrali. Kde sa stala chyba? Čo bude teraz? Keď uplynie niečo, čím človek žije pol roka, naplní ho zvláštna prázdnota. Kto nezažil, nepochopí, kto zažil, nechápe. Budeme mať síce aj ďalšie preteky, ale prehrali sme tú hlavnú skúšku ohňom.
Na druhej strane, znamená to aspoň na čas návrat k „normálnemu“ životu, ktorý zahŕňa napríklad aj spontánne párty bez výčitiek svedomia, že ráno treba vstávať o piatej a byť fit na tréning. A šanca poraziť Oxford bude znovu o rok.
